... predošlá časť
Druhá časť by sa kľudne mohla volať aj „
Ako som sa nechal dobehnúť Ferom“.
Ale nebudem vás napínať, dosť, čo mňa napínalo, skrátim to – tento rok som
nevyhral. Vlastne skoro, ak by som to vzal arabsky, teda zozadu dopredu. Ale pekne po poriadku.
Doťerigau som sa teda na tých špajdliach na Štart a tam už šeci hotoví. Uši do špicata, oči vyvalené, čakali len na výstrel. Začal som tušiť, že bez takťiky je medzi týmito ďiskobolosmi moja výhra ohrozená. Veď čo už len zmôže jednoduchý chlapec, aj keď reprezentant SOMá®ov, proti takej presile a ťechnike. No samozrejme, že nič, pokiaľ nezapojí aj rozum. Tak ma napadlo, že čo keby som hneď, ako zaznie výstrel, rozhodil rukama doširoka, chytil sa za srdce a padol, ako podťatý. Šeci sa okolo mňa zbehnú, a kým budú organizovať vrtulník horskej záchrannej služby, ja sa medzi nimi prešmyknem a urobím si poriadny náskok. Hm, myšlienka to bola dobrá, len trochu nepasovala s prvou časťou mojej takťiky, postaviť sa do poslednej lajny, aby ma na trati nikto nepredbehol. Takže, tým pádom by si moje
Theátro de Maestro por Manifesto da Serenissima das Provincias alla Slovaco ligotaví, natlačení vpredu, nemuseli všimnúť a kým by som sa zo zeme pozbieral, stratil by som drahocenné sekundy, ktoré by mi pri víťaznom finiši mohli chýbať. Nehovoriac o strate ďalšej mojej konkurenčnej výhody - nenápadnosti. Veď, ako už starý riman Franco Nero de Cicero hovoril, „keď chceš nad nepriateľom zvíťaziť, musíš byť nenápadný“. Nevzbudzovať rešpekt, ale skôr súcit a poľutovanie a znenazdajky uderiť. Môžem zodpovedne prehlásiť, že táto časť taktiky mi vyšla na 100%. Aspoň podľa kradmých pohľadov okolostojacich súdim. Poľutovaniahodné pohľady boli viditeľné na 100 metrov a cca po takej istej vzdialenosti hneď po štarte sa mi podarilo tak ude
riť, že som videl všetkých svätých, ešte aj z
Cirkvi Svätej
tácky, z ktorej som ráno krkovičku zgniaviu. A to som len trochu v duchu zašomral, kde sa pcháš, ty dôchodca jeden, keď ma pánbožko pružne u
zemnil, i priviedol ihneď nazad ku skromnosti. A tá mi už vydržala až do cieľa. No dobre, bolo ešte pár svetlých chvíľ na trati, keď sa mi sebavedomie
vracalo, ale vráťme sa my ku štartu.
Päť, štyri, tri, dva – celé pole pretekárov sa ako jeden živý organizmus zvláštne prikrčilo, tak aj ja – jedna, TRESK! Všetko sa naraz pohlo, ako more pri odlive a začalo ma to unášať vpred. Rukami som začal rozhadzovať okolo seba, aby som nestratil rovnováhu a veru, nikto mi nevenoval pozornosť. Možno preto, že za pár sekúnd boli všetci ďaleko predo mnou. Ako dobre, že som časť takťiky o upútaní pozornosti a prešmyknutí sa neaplikoval, pomyslel som si a vydal som sa za nimi. Veď počkajte, chlapci, ja viem čo je profesionálne rozloženie síl a že si ich treba hlavne na záverečný finiš šetriť. Však vy ešte budete kukať, kto vás v 2. kole predbieha.
Po nejakej dobe som začal dobiehať prvých, vlastne posledných dôchodcov. Bodaj by nie, keď prvá časť trate bola prevažne do kopca a môj 3-ročný čierny maglajz na sklznici tak výborne lepil, že aj importná mucholapka od Diora by mohla závidieť. Všade, kde ostatným prešmykovali nohy ešte aj „v stromčeku“, som ja hrdo hore kopcom kráčal s lyžami kolmo vpred, ako po koľajniciach. Okolo mňa sa mihali dýchavičné tváre tých úbožiakov a zaostávali za mnou, ako keď vo filme postavia kameru na vagón. No dobre, nie až tak úplne, ale trochu predsa len zaostávali.
Po neviem koľkých kilometroch som zbadal, že som dobehol nejakého, naozaj vyslúžilého kmeťa, ktorý tie palice nosí asi aj v lete do kostola, ako som tak na neho pozeral. Bradu po pás síce nemal, ale bolo vidieť, že na krížiky mu už čochvíľa chrbát stačiť nebude. Pohyby mal síce koordinované, ale na môj protikopcový maglajz na bežkách viditeľne nestíhal. Nedalo mi neprihovoriť sa, povzbudiť, oceniť, aby to nevzdával, že verím, že do cieľa možno aj on dobehne. Trochu ma aj škrelo, že som ho dobehol až teraz, ale lepšie teraz, ako vôbec, hovorím si. I pýtam sa ho zo slušnosti: „ujčok, a koľko vy máte rokov?“. Chlap sa uškrnul popod fúzy a povedal, že nejaké už veru má. Nuž, asi nie je slušné sa takto otvorene starších súperov na vek vypytovať, tak som mu len zaželal veľa síl a zo súcitu som utrúsil, že však sa ešte niekedy možno uvidíme. Na to zareagoval, že „73“. Fíha, hovorím si a hneď som viac pridal.
Onedlho sa však horekopec začal preklápať na dolukopec a tváre sa znovu začali okolo mňa mihať. Tentokrát však v opačnom poradí. Ej bisťu, maglajz jeden, začal som nadávať na bežky a rýchlejšie nohami i rukami prepletať. Keď okolo mňa znožmo dolu kopcom prefičal aj ten dedo a ja som furt len kráčal a odlepoval nohy, ako Mr. Bean, prestala to byť sranda definitívne. Chcel som pridať, keď tu zrazu som zistil, že idem na doraz. V hlave mi hučalo, ruky a nohy triaslo, v krku pískalo, bok išlo vyvaliť. Zle je hovorím si, asi si tú krkovičku niekde vedľa trate odložím, lebo ju s tým vínom už v žalúdku asi neunesiem. Lenže potvora krkovica, ani von, ani dnu, ani len odgrgnúť. Zvolnil som teda tempo, že si radšej počkám na ďalší horekopec a tam ten klub dôchodcov znovu trhnem. Lenže horekopec nikde, súperi nikde, sily nikde. Len lesná tíšina a biela stopa. Aj to je plus, hovorím si, druhí sa naháňajú, ako krepí a ja sa tu pekne kochám tichou prírodou. Ako sa cieľ blížil a hudba a megafón silneli, zrazu, kde sa vzala, tu sa vzala, prišla druhá moja svetlá chvíľa v tomto preteku a zároveň aj posledná. Predo mnou dolukopec a pod ním sa váľa v snehu moj hlavný súper – dedo. Eeej bisťu, ako som hneď pookrial, i sily sa mi akoby zázrakom vrátili. Skrčil som sa rýchlo do "vajíčka", aby som mal čo najmenší odpor a ... podarilo sa! Deda som sfúkol do snehu a druhý krát nechal za sebou. Nie som ja veru ešte taký čaj, zisťujem a v cieli si ho rovno za 5 hrnčekov dávam.
Lenže, ako mi za chvíľu v tej eufórii došlo, to nebol koniec preteku, len prvého kola! Druhé ešte čakalo! Rozhodca si kdesi našiel moje meno a začal ho do megafónu vykrikovať, ako na nejakej lampárni... A máme tu pretekára s číííslooom triiidsaťtriiiiii, Aaalfonzaaa Haviaraaaa, mlaaadšiehooo, ktorý sa práááve poosilňujeee siedmym čaaajooom a za chvíľu vyrazí do druhého kooolllaaa.... Nuž, čo som mal robiť, ani sa mi už veľmi nechcelo, ale keď ma takto verejne, pred všetkýma ľuďama ... Do kelu, na nikoho iného doteraz nevykrikoval, ... ešte dnes mi vŕta v hlave, prečo práve na mňa. Sa zľakol, že sa tam chystám zakempovať, či čo?
No nič, pozbieral som zvyšky síl a prudko som sa rozbehol. Aspoň pred divákmi vydrž, hovorím si. Za zatáčkou som zastal, vydýchal sa, zvoľnil a nenechal sa už ničím vyrušovať. Ani polomŕtvymi zvyškami potácajúcich sa bývalých predsedov straníckych výborov, či vedúcich výpočtových stredísk štátnych podnikov. Keď som v diaľke znovu zbadal deda, ako plynulo prepletá nohama, ozvali sa vo mne posledné zvyšky súťaživého ducha a spomenul som si aj na všetkých SOMá®ov, ktorých som sem prišiel reprezentovať. Tak to teda nie, hovorím si, aspoň jednu trofej domov doniesiem, nech to stojí, čo to stojí a pridal som do kroku. Chvíľami som ho už fakt mal na dosah palice, ale znovu začala rovina a chlap sa mi striedavo vzďaľoval a približoval. Keby som bol lepší v hode oštepom, možno by som jednu palicu naňho obetoval, ale bál som sa, že skončí niekde v húštine a momentálne by sa mi zišli aj tri. Ešte som v kútiku duše spoliehal na kopec pred cieľom, že sa znovu vykrbáľa, ale čo čert nechcel, všetko bolo inak a vykrbáľal som sa ja. Tento pretek mi proste nevyšiel.
Za cieľovou čiarou som ho konečne polomŕtvy dobehol, napájal sa čajom a provokačne usmieval. Nedalo mi, tak som sa mu znovu prihovoril. Odkiaľ je, kde trénuje, aké tréningové schémy používa, aké preparáty užíva atď., proste nenápadná špionáž. „Ja som Fero, môžeš mi tykať“, podáva mi ruku bývalý baník z Handlovej. Hm, aj ja by som si potykal s mladším, keby som nejakého predbehol, hovorím si. To sa mu frajerí, keď som sa mu nechal, aby mal radosť.
Ale fajn chlap to bol, pokecali sme ešte hodnú chvíľu. Aj čísla a emaily sme si vymenili, aj adresu na túto stránku som mu dal. Dúfam, že ma nezabije, keď si to prečíta. Nakoniec sme sa aj odfotili a pozval ma na Beh zdravia, ktorý sa koná v Turčianskych Tepliciach 30.4.2009. Nuž, veď čo je to vraj 10,5 km lesom pre nás mladých trénovaných. Účasť som neprezieravo prisľúbil. Teraz aby som už od zajtra začal trénovať a zháňal nejaké povzbudzujúce preparáty.
... predošlá časť
.
Dátum: 6.- 8. august 2010
