19 januára 2009

Expedícia Ďumbier na skialpoch

Dátum: 17.1.2009
Účastníci: Alino, Majka, Hanka, Danka, Aleš, Soňa, Paľo, Sliačan
Cieľ: Ďumbier
Dĺžka trasy: 10km
Prevýšenie: 922m
Najvyšší bod: Ďumbier 2043m
Trasa: Trangoška, Chata M.R.Štefánika, Ďumbier, Demänovské sedlo, Kosodrevina, Trangoška

Túto expedíciu sme naplánovali s mamou ako prvé zoznámenie sa so skialpinizmom. Ďalší účastníci boli Alino a Danka, ktorá už nejaké skúsenosti so skialpom mala a jej rady nám veľmi pomohli a Soňa s Alešom, ktorí tvorili trekovú časť výpravy, ktorá namiesto Ďumbiera mala za cieľ Čertovicu. Výpravu dopĺňali Paľo a Sliačan, ktorí sa ale netajili ambíciami uprednostniť klasické lyžovanie s vlekmi pred nejakým teperením sa do kopca.
Po fajných raňajkách na Stupke (i keď Alino na tú praženicu neskôr nadával) sme sa vyviezli na Trangošku, kde sme si obuli skialpy, zistili sme aké polohy má viazanie a na čo sa ktorá používa a pomaly, samozrejme na čele s Vetroňom, sme sa vybrali do kopca. Zdá sa, že viac ľudí si všimlo, že dnes je pekné počasie a viac z tých viacerých dalo prednosť turistike pred preplnenou zjazdovkou a ešte viac z nich sa rozhodlo pre dnešný trekový, snežnicový alebo skialpový výlet zvoliť za cieľ Ďumbier. Takže cesta bola aspoň pekne vyšlapaná a namiesto určovania smeru podľa machu pod snehom a slnka na oblohe, stačilo nasledovať dav.
Na Štefáničke sme dostihli Soňu s Alešom, ktorí sa už chystali vyraziť ďalej na východ, podaktorí si pripili spoločne jedným až zopár horcami, ja som sa uspokojila so šošovicovou polievkou, za čo mi vždy keď sa mi horšie šlapalo, Danka nezabudla pripomenúť, že to za to, že som si nedala horec.
Na chate sa naša expedícia namiesto plánovaných dvoch, rozdelila až na tri svetové strany, nakoľko Vetroňa položila zodretá päta a raňajšia praženica, tak sa rozhodol pre návrat. Vrcholové družstvo sme teda tvorili už len 3 baby, ale šlapali sme statočne, lebo nás nikto nepredbehol, teda len okrem jedného asi 6-ročného chlapca s lopárom v ruke. Myslím, že ak by sa s tým lopárom zviezol z Ďumbiera, tak je naspäť na Trangoške najneskôr za 5min.
Na vrchole nás odmenili tradične dobré výhľady na všetky strany. Vzhľadom na to, že väčšina skialpinistov sa vybrala naspäť tou istou trasou, samy sme čelili dileme či pokračovať smerom na Chopok s pásmi alebo bez. Skúsená skialpinistka Danka bola za pásy, čo sme zistili aké bolo dobré rozhodnutie hneď o chvíľku, keď stačil jeden šmyk na to, aby sme sa ocitli na Trangoške skorej ako Alino aj skorej ako ten chlapec s lopárom. Keď sme konečne po zľadovateľom teréne zišli do Demänovského sedla, zistili sme, že za hodinu sa stmieva a na Chopok je to ešte stále ďaleko. Tak sme zahlasovali za alternatívu dať si dolu pásy a pretraverzovať ku Kosodrevine. Traverz bol dlhý, kým sme došli ku Koske, som skoro necítila ľavú nohu. Záverečný zjazd k Srdiečku po zjazdovke medzi poslednými lyžiarmi bol čerešnička na torte, ale tu sme najviac zistili, aký je rozdiel medzi zjazdom na skialpoch a na zjazdových lyžiach. Kto by povedal, že nie je lyžovanie ako lyžovanie.

Medzitým sa ozvala aj Soňa s Alešom, ktorí zvládli treking na Čertovicu úspešne v pohodovom čase – asi do 16.00.hod.
Na záver sme expedíciu zhodnotili na Krčme na Táloch, kde bola opäť živá hudba, ktorá sa podľa účastníkov, ktorí tu boli minulý týždeň, nedala porovnať so skvelou atmosférou, ktorú vytvárala tá druhá hudobná skupina. Pri bryndzákoch sme skonštatovali, že skialp je fajn a bola to prvá ale isto nie posledná expedícia tohto druhu, okrem Alina, ktorý by dal radšej prednosť nejakému novému bežkárskemu druhu Back Country, s ktorým sa chystá tiež vytvoriť nejakú expedíciu.

Bohuš, tento príspevok venujeme tebe, dúfame, že nabudúce sa pridáš.

12 januára 2009

Bol SOM na Ďumbieri

Dátum: 10.1.2009
Účastníci: Alino, Bohuš, Danka, Majka, Soňa
Cieľ: Ďumbier
Dĺžka trasy: 10 km
Prevýšenie: 922 m
Najvyšší bod: Ďumbier 2043 m
Trasa: Tále, Trangoška, Chata M.R.Štefánika, Ďumbier, Chata M.R.Štefánika,Trangoška, Tále.


Myslím, že po tejto túre sa môže zima 2008/2009 kľudne zapísať do histórie aj ako „Vtedy Na bežkách na Ďumbier“ a zúčastneným bude navždy vsjo jásno. Už len kvílivá harmonika bude chýbať. I keď kvílivá drumbľa, alebo slovenský ozembuch by situáciu asi lepšie vystihli.

Počnúc od malého nápadu pobežkovať si cez víkend s Majkou niekde okolo B. Bystrice, cez doplňujúci návrh spojiť to s pobytom u Danky-chatárky s výstupom na Ďumbier, až po „Dajme si ešte kávočaj v Krčme na Táľoch“ nemala táto objaviteľská túra obdobu.

Pôvodne išlo len o testovanie nových Majkiných bežiek a topánok. Plynová kríza totiž spôsobila, že jej staré „dreváky“ a deravé topánky padli cez týždeň za obeť ich vykurovaciemu kotlu. A keďže šmýkacia sezóna uprostred, bolo treba preveriť, či sa jej aj na nových bude dariť tak, ako minulý víkend na Skalke so spomenutými drevákmi. Lenže medzitým sa „šmýkacia“ sezóna skončila Danke-chatárke a bolo treba aj ju ísť rozveseliť. Naviac, predstava zabežkovať si na Ďumbieri bola tiež dosť lákavá výzva. Jediný problém bol, že pre ostatných členov družstva bola aj akási ľakavá. Nikoho som však dopredu nepresviedčal, s tým, že všetko sa na mieste porieši samé a každý si príde na svoje, ako vždy. A tak aj bolo.

Expedíciu sme zahájili v Krčme na Táľoch: Alino, Bohuš, Majka, Soňa (nový to člen) a po chvíli dorazila z Brezna aj Danka. Po pár poldecákoch, praženici, fazuľovici, haluškách, palacinkách a grogoch sa Danke a mne podarilo zvyšok osadenstva presvečiť, že bežkovanie po Ďumbieri je bežná a rutinná záležitosť a okrem nás to už majú v podstate všetci z okolia tejto krčmy "za sebou". Ktosi z nich má vraj hore na počesť aj nejaký kríž. Naviac, pri takomto dobrom počasí, jedle a pití by bol hriech motať sa len kdesi okolo nejakého zahmleného studeného „krpatého“ jazera.

A tak sme všetci vyrazili s ružencom na lícach (niektorí aj vo vrecku) a odhodlaním v očiach na ten kopec. Naozaj to bola hračka, po sebe sme dobre namazali aj bežky a hore SOM bol coby dub. Neviem, kde boli v ten deň bežkári, lebo predbiehal som len samých čudných týpkov, krútiacich hlavami vo všelijakých prilbách, špeciálnych rukaviciach, drsných pásoch a kadejakými čudami na nohách a pod pätami, ale hovorím si, že všetci bežkári sú už asi hore na chate.

Hore bolo nádherné počasie a hneď, ako som pred chatou M.R. Štefánika do snehu zapichol moje šedé bežky značky Artist bolo mi jasné, že sa o ne nemusím obávať a kľudne sa môžem ísť dnu ubytovať aj na týždeň. Toľko farebných lyží rôznych tvarov, dĺžok, značiek a viazaní som nevidel hádam ani v obchode, kde som pred „niekoľkými“ rokmi kupoval svoje kvalitné polodreváky. Bežkári boli pravdepodobne zase všetci už niekde vpredu, hore, na Ďumbieri.

Hneď, ako som sa najedol a napil, dorazili aj zvyšky nášho bežkársko-pešieho peletónu a mohli sme spriadať ďalšie plány. Potom sme vyrazili na Ďumbier. Ja som ešte raz, pre istotu, premazal moje Artisty a vydal som sa hľadať skutočných lyžiarov-bežkárov, lebo zvyšok nášho pelotónu mal bežky už od pol kopca zbalené v transportej podobe. Nevadí, pomyslel som si, veď hore sa ku mne určite nejakí domáci "normálni" pridajú. Hore bolo nádherné počasie, výhľad na všetky svetové strany, až po Liptovskú Maru, ale kde moje oko dovidelo, bežkára nezazrelo. Zase len kadejakí farební skafandrovití opaľovači a opaľovačky s čudnou výstrojou. No čo už, pomyslel som si a pridal som sa k nim aspoň v "opaľovaní". Keď dorazili zvyšky našej výpravy, pofotili sme sa a vyrazili nazad.

Až vtedy som si uvedomil, prečo všetci, ktorých som zase smerom hore od Štefáničky predbiehal, len krútili hlavami a trúsili nezrozumiteľné poznámky. Keby tam bol anglický filmový štáb, dnes by som už bol bohatý a slávny. A zaslúžene by som si užíval invalidný dôchodok v teple pred televízorom. Ďalší diel „Mr. Bean na lyžiach“ by bol na svete a vy by ste sa mi pekne skladali na koncesionárske poplatky. Ale nebudem sa tu teraz rozpisovať o podrobnostiach, kto chce, nech sa opýta priamych účastníkov podujatia, bolo ich tam naokolo dosť. Také tanečné figúry sa aj tak nedajú slovne opísať. Labutie jazero je len príštipkárska napodobenina, ani tam sa toľko nestojí na jednej nohe, či v prepnutom predklone a hneď na to v rýchlom záklonne. Ladný pohyb striedal iný ladný pohyb, prerušovaný len občasnými štrajchami o zem, raz vpravo, raz vľavo.

Keď sme konečne všetci piati zišli nazad na Štefáničku, pričom slovo „všetci“ tu má podstatný význam, už sme ani nešli do chaty, ale pobalili zvyšok bežiek a pobrali sa rovno dolu, na Trangošku. Vtedy som pochopil, čo to vlastne Majka cestou dolu z Ďumbiera na Štefáničku trénovala, keď sa púšťajúc po zadku ledva zastavovala nad rôznymi úžľabinami. Predsa brzdenie! Došlo mi to však až vtedy, keď sa cestou dolu zo Štefáničky tesne okolo mojich kolien nekontrolovane s veľkým rachotom a rýchlosťou prehnalo niečo guľaté, sťaby lavína, v kúdole snehu, v ruke kŕčovito zvierajúc svoje nové bežky. Skoro som sa posral od strachu. Ostatní podo mnou však stihli včas uskočiť a to zasnežené sa nakoniec zastavilo dole v protisvahu. Pozerám hore, odkiaľ sa to pustilo a vidím, len vytreštené oči ostatných mojich pešo-bežkárov, ako cca 100 m nado mnou neveriaco krútia hlavami.

To sme ešte netušili, že najväčšia sranda nás len čaká. Po ceste domov sme sa znovu zastavili v Krčme na Táľoch, že vraj na chvíľu, na kávočaj. Boli sme však prekvapení novinkou, ktorá sa tam medzitým udiala. Pri našom stole, pri krbe sedela štvorica urastených sympatických gitaristov, ktorí hrali, ..., no čo budem popisovať, čo pesnička, to perla. A ešte, ako kvalitne. Kávu a čaj vystriedalo pivo, štamprdlíky a kadejaké fajnoty a domov sa už nikomu nechcelo ani ísť. Bohušovi bolo málo a tak pridal aj tanec. Ale aký tanec. To bol „iný“ harmatanec. Baby nestíhali nohami prepletať, gitaristi strunami drnkať a ja okolo s kamerou a foťákom behať. Prázdych pohárov pribúdalo, hostí ubúdalo, len Bohušova a naša nálada zostávala bezo zmeny. Nakoniec však prevládla Majkina a Bohušova zodpovednosť, lebo si spomenuli, že doma kadečo nasľubovali a vraj treba občas aj plniť. Tak sme ich so smútkom vyprevadili, prevzali škvarky Bohušovej mamy a v trojici, vlastne v sedmici, ak rátam aj hudobníkov, pokračovali až do .... polnoci? Proste, kým nás neopustili aj hudobníci. Neskôr, keď nás už chceli opustiť aj čašníci, len dobrá nálada nie a nie, sme si povedali, že veď môžeme pokračovať aj na chate. Tak sme sa pobrali na neďalekú Dankinu chatu. Chatu sme úspešne v dobrej nálade našli, len ktosi pustil našťastie ten nešťastný televízor a tak sme rýchlo pospali.