Expedícia: Rybovské sedlo
Trasa: B. Bystrica (340), Staré Hory, Dolný Jelenec, Horný Jelenec, Valentová, Rybô, Rybovské sedlo (1317), Roveň (1400), Vyšná Revúca (720), Veľký Šturec (1010), Motyčky, Banská Bystrica
Dĺžka: 72km
Prevýšenie: 1350m
Objavitelia: Maja, Hanka, Alino, Bohuš
Dátum: 26. 7. 2008
Na Rybovské sedlo som sa prvý raz dostal spolu s mojim novým bicyklom asi pred štyrmi či piatimi rokmi. Fučalo tam vtedy poriadne a pastier oviec mi rozprával príhodu o tom ako mu vlk za bieleho dňa pod Krížnou ovce naháňal, a ako tomu vlkovi pastierskou palicou kožuch vyprášil. Pastier mi vtedy hovoril aj o ceste do Vyšnej Revúcej. Vtedy som sa rozhodol, že na Rybovské sedlo ešte raz prídem, ale nevrátim sa späť tou istou cestou, ale pokúsim sa pokračovať ďalej až kým sa neprehupnem do Suchej doliny smerom na Liptovské Revúce. Keď som uvažoval ako sa z Revúc dostať späť do Banskej Bystrice, pohľad na mapu a objavenie starej cesty cez Veľký Šturec vyriešil môj sen o veľkej expedícii, počas ktorej prekonám dva razy hrebeň Veľkej Fatry vo výškach cez 1000 metrov n. m.
Dlho, predlho som však musel čakať, kým som našiel odhodlanie, správny čas, kondíciu a hlavne dobrý podporný tím objaviteľov spolku SOM, s ktorým som sa na túto megaexpedíciu vybral.
Zo Strieborného námestia v Banskej Bystrici sme vyrazili pomerne neskoro o 9: 30, ale svižným tempom, ktoré som napodiv udával ja sám na čele nášho malého pelotónu. Za polhodinku sme už boli na Starých Horách, kde sme sa osviežili vodou pri pútnickom kostole povýšeného pápežom Jánom Pavlom II. v roku 1990 na basilicu minor. Odtiaľ to bolo už len niekoľko kilometrov k Dolnému Jelencu, kde sme sa zastavili pri pamätníku Jozefa Dekréta Matejovie (1774-1841), ktorý bol priekopníkom moderného lesného hospodárstva a snažil sa zalesniť holé stráne, ktoré ostali vyrúbané po baníkoch a uhliaroch z okolitých dedín. Najmä zalesnená oblasť Hornojelenskej doliny je dielom tohto lesmajstra, po ktorom je pomenovaný aj Dekrétov porast nad dedinou Rybô. Bohaté informácie sme mohli získať z turistických informačných tabúľ, ktoré sa tu vyskytovali v hojnom počte a sprevádzali nás až po koniec dediny Rybô. Pochvalne sa môžeme vyjadriť o miestnych vandaloch, ktoré tieto tabule vôbec nezničili a tak sme mali pocit, že sme v kultúrnej krajine Európskeho spoločenstva. Nezabudli sme si prezrieť aj unikátnu a doteraz funkčnú vodnú elektráreň z r. 1925, ktorá využíva vodu z nádrže Motyčky, privádzanú štôlňou vysekanou do skaly do Dolného Jelenca. Nádrž v Dolnom Jelenci zase slúži pre vodnú elektráreň v Starých Horách. Pre milovníkov vodných elektrární uvediem, že v elektrárni v Dolnom Jelenci sú inštalované dve Francisciho turbíny s výkonom 1100 Kwh a vodné nádrže samotné sú unikátne aj svojou konštrukciou pretože išlo o prvé doskové členené priehrady typu Ambursen. Verím, že vandalov, ktorí ničia turistické tabule sme neprechválili, pretože náučný turistický chodník bol vybudovaný a otvorený len pred niekoľkými mesiacmi počas lesníckych dní, dokonca za účasti národného umelca pána Ladislava Chudíka, ktorý je síce rodákom z Hronca pri Brezne, ale v roku 1948 tu nakrúcal povstalecký film Vlčie diery.
Konečne sme opustili frekventovanú cestu E55 smerujúcu na Donovaly a odbočili sme do Hornojeleneckej doliny, ktorá je však poriadne úzka. Keď sme prechádzali cez malebné dedinky Valentová a Rybô domy stáli tak blízko cesty, že sme mali pocit, že prechádzame ľuďom cez ich izby a kuchyne. Chalúpky boli pekné, väčšinou upravené, avšak predovšetkým vďaka chatárom. Trvalo žijúceho obyvateľa by ste hľadali ťažko, údajne v obci Rybô je ich už len 15, ale podľa vyjadrenia jedného z domácich, ktorý tu žije od marca do novembra, takých čo tu žijú celoročne už ani niet. Jedným z najpozoruhodnejších obyvateľov dediny Rybô je zaiste Benjamín Strmeň. Jeho fotografiu môžete uvidieť na poslednej informačnej tabuli za dedinou Rybô, nad ktorou je kríž z pamätnou tabuľou pre obete lavíny z roku 1924. Benjamín Strmeň je posledne žijúcim obyvateľom, ktorí prežili jednu z najväčších lavín, ktorá na Slovensku spadla. V tú zimu napadlo v Rybô mimoriadne veľa snehu, až okolo dvoch metrov. Pre Rybô lavíny neboli ničím nezvyčajným a navštevovali túto podhorskú dedinku dosť často. Keď začali padať lavíny, ľudia radšej odišli bývať do nižšie položenej obce Valentová. Tak to bolo i na konci januára v roku 1924. Po troch dňoch sa však ľudia vrátili späť do Rybô, lebo si mysleli že už lavíny padať nebudú. Nanešťastie však na štvrtý deň večer o pol desiatej prihrmela mohutná lavína a pochovala celú dedinu Rybô a v nej 18 obetí. Všetci sme navštívili pietne miesto s krížom, ktoré pripomína túto tragédiu, ale iba Alino si pozorne všimol dátumy narodenia, z ktorých zistil, že väčšina obetí boli deti. Benjamím Strmeň mal vtedy len 2 mesiace a spal v kolíske z červeného smreku, ktorá mu zachránila život spolu so šindľami, ktoré na neho spadli zo strechy. Lavína vyhodila kolísku s dieťaťom pod strechu kde pod metrovou vrstvou snehu, čakal štyri hodiny, kým ho vyhrabali. Lavína mala úctyhodnú dĺžku 2,5 km a výška snehu dosahovala 35m. Lavína sa topila dva roky. V tom istom roku lavína priniesla osade Rybô ešte ďalšiu živelnú pohromu v podobe povodne. Lavíny v Rybô a v okolitých obciach aj napriek protilavínovým opatreniam zabíjajú stále. V roku 2005 lavína v Hornom Jelenci neďaleko hlavnej cesty zabila dvoch ľudí, dokonca ani horský hotel Pod Šturcom nedokázal zachrániť pred lavínou troch hostí, ktorí boli v ňom ubytovaní, jeden z nich na to doplatil životom, ďalší dvaja zraneniami. Rybô však nie sú len lavíny i keď sa nezmazateľne zapísali do jeho histórie. Rybô to sú aj pekné motýle, červené smreky, rokliny, skalné steny, zurčiaci potok Rybie a vzácne rastlinky.
Ako sme z Rybô postupovali ďalej otvárala sa nám panoráma na veľkofatranský hrebeň a jeho stálicu Krížnu a známu Líšku – vrcholovú stanicu bývalej sedačkovej lanovky z Tureckej. Na lesnej ceste sme stretli dvoch mužov, pripravujúc si drevo na zimu. Boli z Rybô, povedali nám všeličo, ale mne najviac utkvel ich pozdrav „Pán Boh daj zdravia“. Nuž nepamätám si kedy ma naposledy niekto takto pozdravil.
Keď sme vyšli von z lesa, cesta sa prudko otočila a zarezala do úbočia. Bolo poludnie, slnko poriadne pieklo a doľahol na nás hlad. Salaš, ktorý bača so svojimi ovcami opustil pred dvoma týždňami, aby našiel lepšiu pašu na Králikoch, ešte trochu smrdel, ale jeho drevený stôl s lavicami nám dobre poslúžil. Posilnení nasadli sme opäť na naše „kone“ a pekne šliapali. Cesta do sedla bola ťažká, miestami kamenistá, ale kto má dobrú kondíciu tak zo sedla bicykla takmer nemusí zosadnúť. Ja som si chcel dokázať, že ešte mám dobrú kondíciu tak som poriadne načieral zo zásobárne svojich síl, takmer až na dno. Keď sme sa blížili do sedla začuli sme zvuk zvoncov. Ovečky - pomyslel som si. Namiesto toho sa na nás vyrútilo dvanásť býkov. Bežali a papule mali celé od peny. Alino už driemal nad napájadlami a nič nevidel. Maja s Hankou boli asi 150 metrov predo mnou a stáli na mieste ku ktorému sa blížili býci, a ja som sa na to všetko nečinne pozeral a čakal kto z tohto súboja vzíde víťazne. Na moje veľké prekvapenie k žiadnemu súboju nedošlo, býci len mrkli na naše smelé objaviteľky a pokračovali ďalej v cvale k napájadlám, do ktorých dychtivo ponorili svoje papule. Pochopil som ich správanie, z prestížnych dôvodov tam chceli byť prv než ja. Nuž v tomto ma porazili, ale ja som pil niečo lepšie – pravú žinčicu, pohár ktorej nám predal bača. Aj keď sme ho vyrušili z popoludňajšieho spánku bol príjemný a zhovorčivý, dokonca nám dovolil aby sme sa ním odfotografovali. Bača, alebo lepšie povedané majiteľ súkromného salaša, býval v nákladnom aute typu V3S, z ktorého trčala televízna anténa. Mal jedného pomocníka pastiera, ktorému zas pomáhal čierny psík Punťo. Pastier chcel predviesť čo dokáže jeho Punťo a prikázal mu, aby ovce zahnal hore. Pes najprv pobehoval hore dole a nakoniec namiesto oviec vyplašil býkov. Po chvíli sa predsa len rozhodol zahnať ovce, ale jedna odvážna ovca sa mu smelo postavila do cesty a na moje veľké prekvapenie Punťo sa jej zľakol a prestal ovce viac pokúšať. Salaš mal peknú elektrickú ohradu, bola však len na okrasu, elektriny v nej nebolo. „Medvede sem nechodia, sme vysoko, a toto je otvorené miesto“ povedal bača „Vlci sa občas pokúsia niečo uchmatnúť keď ideme s ovcami blízko lesa, inak tu máme pokoj.“ Bača sa ešte posťažoval na počasie, včera vraj tak fúkalo, že si myslel že ho aj s autom odveje, a keď prší dažďové kvapky padajú na tvár tak prudko, že vás bodajú ako ihly.
Začalo trochu poprchávať a tak sme náš pobyt na salaši ukončili a vybrali sa po červenej značke, vedúcej nás ešte kus po hrebeni, z ktorého sme mali prekrásne výhľady na Ostredok najvyšší vrch Veľkej Fatry. Zvažnicu k horárni Hajabačka sme ľahko našli a dlhým kontrolovaným zjazdom po lesnej ceste míňajúc Prašnické sedlo, dostali sme sa do Suchej doliny. Vo Vyšnej Revúcej sme načerpali posledné sily v miestnej krčme, kde jediným výživným a hodnotným „jedlom“ bolo pivo spolu so slanými tyčinkami a lupienkami. Veľký Šturec sme zvládli bez problémov a zastavovania. Vrcholovú fotografiu nám spríjemnil jemný dáždik a mravce, ktoré sa s nami chceli fotiť tiež. Zjazd do Motyčiek bol dlhý, na šotoline sme si museli dávať pozor. Zjazd z Motyčiek po hlavnej ceste však už bol z iného cesta. Tam sme brzdy nechali oddychovať a dosiahli rýchlosť takmer 70 km/h. V Banskej Bystrici nám bolo tak teplo, či už od radosti že to máme za sebou, alebo z teplého frontu, že sme sa večer o ôsmej ešte museli schladiť jedným pivom a popri tom sme odvážnejšie začali uvažovať o expedícii na Pyreneje. Či si na ne trúfneme, alebo ešte predtým si zvýšime naše objaviteľské sebavedomie expedíciou do Prašnice a Prašnického sedla ukáže budúcnosť. Zdá sa však, že čím sme starší tým sme odvážnejší a vytrvalejší.