25 júla 2007

Ako "SOM" Tri kríže dobýjal

Dátum: 1.5.2007, 14:30 - 19:30
Účastníci: Alino, Vierka
Trasa: BB, zákruta pod Králikami, Ortúty, Tri kríže, Pršany, BB
Dĺžka: cca 30 km?


Konečne sa mi splnil malý turistický sen - našiel som hlavnú cestu z Ortút na Tri kríže. Tri pokusy v minulosti sa skončili neúspechom, blúdením a nakoniec zmenou cieľa. V podstate ani teraz tomu nebolo veľmi inak, lebo cieľom pôvodne neboli Tri kríže, ale pohodová poobedná 2-3 hodinová cyklotúra: BB, Králiky, Ortúty, Pršany, BB.

Na Ortútoch sa mi však vzopäl bicykel, lebo keď zase zbadal "modrú" smer Tri kríže, nebolo s ním reči o nejakom rýchlom návrate. Naviac, bola so mnou skúsená turistka-profesionálka, ktorá mi nechcela veriť, že som tam už 3x zablúdil. Tak som si povedal, že otestujem jej orientačné schopnosti a zároveň urobím posledný životný pokus, nájsť tú nepodarenú cestu.
To sme však nemali robiť. Toľko prekážok spojených s 1 výletom som už dávno nezažil. Čo sa mohlo, to sa ... pritrafilo.

Prvá časť od BB a Králik prebiehala v pohodovom tempe za pohodového počasia. Po krátkom oddychu nad jazerom sme sa vydali na Ortúty. Ostrá šotolinová cesta strmo dolu svahom, ako prvá naznačila, že nemusí byť vždy všetko len o vození zadku na sedadle. Potom bolo chvíľu dobre, ale ďalší čerstvý šotolinový posyp do kopca už začal byť naozaj otravný. Situácia sa zhoršila, keď sme museli začať tlačiť do strmého kopca a vyhrotila, keď už sa nedalo ani tlačiť. Obrovský strom cez cestu bolo ťažko preliezť bez bicykla, nieto ešte s bicyklami. A to sme sa ešte pred chvíľou tešili z nápisu, že na Tri kríže je už len 45 minút pešo. Hovorím nahlas "za 30 minút bicyklami sme tam. Ako som len tak mohol mýliť. Na bicykle sme odvtedy už nesadli. Len tlačili, stále niečo prekračovali, obchádzali, zohýnali, prekladali, brodili sa dokonca v snehu, šmýkali a s humornou ľútosťou spomínali na pôvodný plán. Ale zvládli sme to, a po pretrpenom čase sa pred nami zrazu objavili Tri kríže. Kosa nám však neumožnila tešiť sa a dlho oddychovať, tak sme sa hneď vydali nazad. Celí nažhavení, ako sa konečne pobicyklujeme.

Ako hlboko sme sa zase mýlili. Hoci sme sa vracali inou "lepšou" cestou, bola taka strmá, že zase sme viac tlačili ako bicyklovali. Ja som si zopakoval papulnáka s kotrmelcom cez predné riadítka dole strminou, aby som nevyšiel z cviku a Vierka si nacvičila pád z bicykla na stranu do údolia. Ešteže som po minulej túre ten zlomený blatník
nevymienal. Zase by som sa musel otáčať do obchodu pre nový. Ďakoval som prozreteľnosti za neunáhlenosť, američanom za pevnú a masívnu konštrukciu bicykla a Janovi Moravčikovi za to, že mi nedovolil kúpiť bike o číslo väčší (rozumej s vyššou rúrou). Tiež za výnimočnú spolujazdkyňu, ktorá napriek svojmu starému, ťažkému a neodpruženému bicyklu a jeho častému noseniu na pleci mala zo všetkého len srandu a nedala si pokaziť náladu. V pršanskej krčme sa po varenom víne začala dvíhať nálada a tešili sme sa na hladkú cestu domov. Po pár metroch mi však od zimi sfialovel aj tachometer, nohy sa prestali krútiť a z nosa viseli cencúle ako Fantocimu na Tour De France. Doma som sa rozmrazoval len postupne a po pol hodine sa mi konečne podarilo zliezť z bicykla.

Záver: Cesta na Tri kríže ňení žádná cyklo sťezka. Koňa tam ňehodno vyhnať.

Alino


Fotodokumentácia z tejto túry sa mi žiaľ stratila pri prenose z mobilu do PC.