Ako SOM bol na Bielej stope - časť 1.

Dátum: 21.2.2009
Účastníci: Alino - vyslaný reprezentant SOMá®ov
Cieľ: reprezentovať, zvíťaziť, zviditeľniť spolok
Dĺžka trasy: 16 km
Prevýšenie: 150 m
Najvyšší bod: všetky
Trasa: Králiky-Králiky

---

Roky odkladaná a obchádzaná udalosť ma dostihla. Prvýkrát v histórii Bielej stopy SOM sa stal jej živým účastníkom. No, živým, hm, ako sa to vezme ... Prebehlo to asi takto:

Tento rok má môj otec 70 rokov a Biela stopa rovnú polovicu, 35. Niekoľko dní pred jej konaním som od otca dostal pozvánku, ktorá sa neodmieta – že ak pôjdem, zaplatí mi štartovné, 12 EUR slovenských (viac by sa však asi hodil výraz "šrotovné", ako ukázala blízka budúcnosť). Okrem toho, že pôjde aj môj brat, jeho 17 ročná dcéra, ..., proste rodinná udalosť pri okrúhlom výročí. Čo som mal robiť? Chvíľu som váhal, ale keď sa mi lego v hlave poskladalo, došlo mi, že otec má vlastne už 70, neter len 17, a že ak sa mi podarí nahovoriť ešte zopár SOMá®ov, tak ťeoreťicky nemusím byť posledný.

Začal som teda ihneď s náborom v SOM. Moje emaily sa však akosi minuli účinkom. Neviem, kde robím pri náboroch chybu a nechápem, ako niekto nemôže zabrať na jasnú a konkrétnu pozvánku:

Viem, ze vy ste viac za pohodovku v lone prirody, ticho, krasa, pokoj, klud, ale aj toto bude mat svoje caro. Nemame zase tak vela moznosti v roku vyskusat si prekazkovu drahu a toto bude prave o tom. Predbiehat polomrtvych seniorov, sacat neduzivych dochodcov, preskakovat odpadnutych rovesnikov a zaslapavat mrtvych do snehu, aby nezavadzali. Popri tom sa svizne uhynat pred drzimi pubertakmi, dospelejsim obcas vystrcit nohu a sam sa na druhej udrzat, pripadne ich dociahnut palicou, ak by nas predsa len obehli. Bude sranda, verte mi.
Ak by som sa nevratil, sranda nebola, resp. bola kratka. V tom pripade mi postavte pod vysielacom, na nejakom peknom mieste s vyhladom na dolinu vysoky druk s cedulou "Tu so ctou skoncil svoju put Vetron, ktoreho nik nemohol predbehnut, ale ani ist za nim".

Výsledok bol ten, že sa mám zúčastniť sám a ako vysraný predstaviteľ SOMá®ov ich mám hrdo reprezentovať a hlavne spolku SOM hanbu nenarobiť.

Toto poverenie ma trochu nabudilo a preto, hneď ako som si spomenul, kde mám bežky a kde mierne deravé topánky, išiel som do obchodu po zásoby. Veď štart bol už na druhý deň a 55 km napešo s cca 2500 pretekármi nie je žiadna sranda. V tej chvíli mi nedošlo, že socializmus a štarty z Krahúľ s uvedenými číslami sú dávno minulosťou a že ma čaká len 25 km okolo Králik, s cca 150 súťažiacimi vo všetkých kategóriách dokopy. Nakúpil som teda za plný batoh potravín, zápalky som po krátkej uvahe vynechal, lebo som si uvedomil, že zohrievanie sa pri ohníku na hrebeni počas preteku by ma mohlo predsa len konkurenčne znevýhodniť a pobral som sa radšej do sauny.

Na druhý deň pred štartom, s plným ruksakom na chrbte, baranicou na hlave a bežkami pod pazuchami som len čumel, čo sa okolo mňa deje. Všade naokolo sa mihali rôznofarebné figuríny v ligotavo obtiahnutých syntetických úboroch, so špeciálnymi nápojmi, v špeciálnych fľašiach, za špeciálnymi opaskami, špeciálnymi bežeckými puzdrami a špeciálnymi čelenkami na špeciálnych hlavách. Ja som také puzdro nemal ani na gitaru a bežky som také nevidel ani v obchode. Až neskôr som sa dozvedel, že moje sa vraj volajú „turistické“ a tie ich sa volajú ..... už si nespomínam ako.

No nič, hovorím si hľadiac túžobne na super vybavený grilovací bufet s klobáskami, krkovičkou a kadejakými dobrotami. Do štartu ešte hodina času, energie treba nabrať. Varené víno rozvoniavalo a prázdny žalúdok sa začal ozývať. V rade nikto nestál, tak som to hneď využil a valil k nemu, aby ma nik nepredbehol. Kus bravčovej krkovičky s feferónkou, uhorkami, horčicou, chlebom a 2 dc vareného vína som prehltol, ani som sa nenazdal. Hovorím si, ak budem takýto rýchly aj na trati, ligotaví nemajú šancu. Ale pre istotu som si predsa len išiel aj bežky vyskúšať, lebo predraté topánky nakoniec vymenili požičané od otca, tak som bol zvedavý, či zapasujú. Na nohu, aj do viazania. Všetko sa podarilo, tak reku, keď som už obutý, idem ešte preveriť, ako sa budú kĺzať. Lebo všetci okolo mydlili sklznice ako diví. Samozrejme, špeciálnymi voskami. Nakoniec som si ale uvedomil, že ten môj starý, čierny, 3-ročný lepivý maglajz naspodku bežiek aj tak nemám šancu zmazať a nahradiť, tak som sa na to vykašľal.

Jediné, čo som sa rozhodol zmeniť bola hrúbka môjho ošatenia. Aj slnko už bolo dosť vysoko, aj varené víno začalo prikurovať, aj trať, ako som sa dozvedel mala byť len 16 km, a keď som videl, ako naľahko idú ligotaví, tak som si povedal, že aspoň túto časť nepodcením a všetko, okrem vetrovky som zhodil. Teda, z hornej časti tela, samozrejme. Spodky a šušťáky som si nechal, lebo človek nikdy nevie, kde a ako bude musieť brzdiť. Všetky potraviny a nápoje z ruksaku som si napchal do vetrovky na holom tele, takže som o chvíľu vyzeral, ako Mr. Michelin napichnutý na 2 špajdliach.

To už začali zvolávať na štart, bolo 5 min. pred pol jedenástou, tak som sa pobral aj ja. Štart pozostával cca z 20 lajen za sebou, v každej lajne cca po 20 pretekárov, ako hovorím, dokopy cca 150 nadržaných ligotavých, s nepríčetným pohľadom, hladným po víťazstve, upretým do diaľav plus pár dôchodcov a ja.

To be continued ...

.