Každý ma už z diaľky zdravil "Dobrý deň", niečo si šuškali a pýtali sa ma kde idem. "Na Čingov, na Čingov", odpovedám. "Jááj, ale to sa musíte vrátiť", hovoria. "Kde vrátiť?" hovorím a kukám po okolitých stromoch, akú pascu to na mňa chystajú. "No tam", ukazujú naspäť. "Ja vám dám naspäť. Do vášho doupěte, nie?", myslím si a vykračujem ďalej. Keď mi to však tvrdil už stvrtý a popri ceste začalo pribúdať igelitiek, hovien, múch a na čoraz hrboľatejšej ceste aj domorodcov, začalo som šípiť podraz svojho úsudku. Naviac, oproti mne sa objavila detská skupinka, možno aj zo 25 ks bez vedúcej, ktoré si družne vyspevovali a pochodovali opačným smerom, ako ja. Večer sa blížil, tak som sa radšej opýtal potetovaného otca jedného nového kočíka, vyzeral z nich najserióznejšie, že kde vlastne vedie táto interesantná magistrála. "No knám, domov", znela odpoveď. "Do rómskej osady?", preverujem. "Áno, a Ty kde ideš?". "Na Čingov!", odpovedám už hádam po desiaty raz. "Tam", ukázal na úzky, zarastený chodník do hory. No, veď totok som potreboval vedieť, hovorím si a vydal som sa po chodníku. Lenže hneď z kraja prekážka - malé hnedé, 3x zakrútené a na ňom hádam aj 100 múch. A nedalo sa ani obísť, iba ak s poriadnym rozbehom preskočiť. Rozbeh bol nutný kvôli muchám, aby za mnou nestíhali, keď ich skokom vyplaším. Všetko sa podarilo, ale na druhej strane mi začalo vŕtať v hlave, že čo keď to je obchádzka a predsa len som mal asi odbočiť na ten historicky vyzerajúci kamenný most hneď na začiatku doliny, hoci bol obsypaný miestnymi pioniermi, vykonávajúcimi večernú hygienu v Hornáde. Preverovací telefonát mojim dôchodcom to potvrdil a mohol som sa začať chystať na rozbeh cez "prekážku" opačným smerom. Znovu sa všetko podarilo bez pošmyknutia, mucha ma nedobehla ani jedna, obzeral som sa ešte 10 m, asi boli prežraté a veselo som pochodoval po cigánskej magistrále nazad.
Ešte som stretol jednu mladú mamičku s kočíkom, aj mi jej ľúto bolo, ako naboso kráčala s kamarátkou po tej hrboľatej ceste, ale keď som sa opýtal, kde má topánky, tak vraj "voda vzala". Už som ani nezisťoval, či počas večernej hygieny, alebo počas povodní a ktovie ktorého roku pána, aj tak sa zdalo, že ju to trápi asi ako koňa podkova. Po ceste ma zaujal ešte jeden, asi 10 ročný podozrivý element, ktorý išiel oproti a voľačo za chrbtom poctivo skrýval. Ale naozaj poctivo, lebo ako išiel popri mne, tak šikovne to otáčal, že aj keď bol vedľa mňa, stále som nevidel, čo to je. Až keď bol za mnou dostatočne ďaleko spustil ruky a z diaľky som videl, že to bola rámová pílka. Tak teraz neviem, či sa za ňu hanbil, že nebola naostrená, alebo čo.
S obavami som dorazil na ten kamenný most, ktorý bol dočista oblepený domorodcami, myslel som, že budú mýtne pýtať, ale nič také sa nedialo. Všetci slušne vopred zdravili a len si ma obzerali. Tak som sa pristavil, že preskúmam, ako žijú, o čom premýšľajú, ako sa tešia na prázdniny, čo dostali za vysvedčenie, na akú školu sa po prázdninách chystajú a tak. Pozrel som aj z mosta cez ten kamenný múrik, čo sa deje dolu vo vode a tam vám bolo kúpalisko, skokanský mostík a kúpelňa zároveň. Hádam pol osady tam prevádzkovalo večerný očistec. Dve dievčatká sedeli vedľa mňa v mokrých tričkách na tom múre, tak sa ich pýtam: "Vari len neskáčete z mosta do tej vody?". Vysoko to bolo hádam aj zo 10 m. A ony, že áno. "Aj dnes ste skákali", položil som im prefíkanú koučovskú otázku. "Nie, ale chlapci áno", skorigovali svoje výpovede. No ešteže tak, už som ich začal podzrievať, že nehovoria pravdu.
Dolu sa medzitým povyzliekali aj nejaké dospelejšie, podľa geomorfologického zvrásnenia súdim, i keď vek mohli mať len 14-16, podľa ksichtov súdim. Okrem jednej, ktorá vyzerala, že je z Dejvic a nepáčilo sa jej, že nejký gádžo na nich čumí. Tak mi rukami začala dávať najavo, že ak sa nevzdialim, tak mi počaruje. Tie gestá boli fuckt čudné, tak som sa radšej vzdialil, nie že ma tam vyvalí. Pokračoval som popri Hornáde, stále dával pozor do čoho stúpam a obdivoval tie decká, akú radosť majú v očiach a zo života vôbec. Nič im nechýbalo. Každá jedna tvár "rozprávala" aj keď sa ústa nehýbali. Či už neplechou, alebo prešibanosťou, jednoducho šťastím, radosť bola na ne pozerať. Hneď som si aj zafilozofoval na tému šťastia a schopnosti naplno prežívať prítomný okamih. Ale o tom inokedy. Možno by sme sa od nich mohli niečo aj naučiť. Tak ako oni sa majú čo od nás. Raz o nich možno napíšem knihu. Prídem tam na mesiac, posadím sa na most a budem písať. Nemusím ani veľmi rozmýšľať, stačí, keď si bicykel dobre uviažem o most, ak by som náhodou zdriemol a popíšem, čo vidím. A 1/3 z výnosu im potom darujem. Ak budú spolupracovať. Pri vidine zisku určite budú. Samozrejme, dar bude účelovo viazaný, najlepšie na nejaké praktické školenie. V prípade, že by som ho prevádzal ja, tak sa mi ušlý zisk hneď vráti :-)
Na základňu do Čingova (kto tento názov vymyslel? Miestny vajda?) som došiel šťastlivo, už po dobrej ceste, aj bicyklom by sa tade dalo. Nabudúce otestujem na kolesách. Večer na chate sa rozprávali príhody, v pamäti mi ostal Liborov príbeh z Ruska, kde ho raz ponúkli "tureckým" gulášom. Keď dojedol a poolizoval sa okolo celej hlavy, opýtal sa na recept. Dozvedel sa, že stredne starý okoloidúci psisko. "Uff, a čo si urobil?", pýtame sa. "Nič, a čo som mal? Mne je to jedno, ja zjem guláš aj z prasaťa." A bylo vymalováno.
Na druhý deň sme urobili Sokoliu dolinu, potom Veľkým Kyseľom na Kláštorisko (ako sa vo Vatikáne hovorí "všetky cesty vedú aj tak na kláštorisko") a po modrej nazad do Čingova. Keďže som bol zase vpredu sám, podarilo sa mi zablúdiť a ocitol som sa zrazu na príkrom a veľkom zráze, kde srnky dávajú dobrú noc a líšky nič netušia. Ani neviem ako, ale po nejakej dobe sa mi po ňom podarilo zošúchať sa až dolu k rieke. Keďže som nevedel, kde som, aj mapa mi bola na figu. Ďalej sa nedalo, lebo rieka. A mobil vybitý. No, už som skončil hovorím si. Mačku doma odkážte mojim ďeťom a bicykel najbližšiemu domovu dôchodcov. Našťastie som začul z druhej strany rieky hlasy, tak som pískol a dobrí ľudia mi poradili, ktorým Smerom nájdem najbližší Most. Nebol úplne najbližší, ale po predratí sa rôznymi kroviskami, prelezení niekoľkých skál a krkahájov sa mi ho podarilo nájsť.
Po ceste z raja sme sa ešte zastavili vo Východnej, kde prebiehal folklórny festival, dali sme si gulášu (vraj z prasaťa), kúpil som si krowki (vraj z Poľska) a bol večer.
<< predošlá časť ...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára