Stránky

29 septembra 2008

Hontiansko-Tekovským pomedzím

Dátum: 27.9.2008
Účastníci: Alino, Majka, Hanka
Cieľ: objaviť skalné obydlia v Brhlovciach a náučný chodník Čajkovské bralie
Dĺžka trasy: 60km
Prevýšenie: 300m
Trasa: Bátovce - Žemberovce - Čankov - Krškany - Podlužany - Čajkov - Žuhráčka - Devičany - Bátovce

Na slnečný jesenný víkend nám Pyrenejka naplánovala výlet do dosiaľ našimi objaviteľmi málo prebádaných končín dolného Pohronia. Ako kultúrnu vložku vybrala Brhlovce a tamojšie skalné obydlia vytesané do tufu a ako enviromentálnu zase náučný chodník Čajkovské bralie v južných svahoch Štiavnických vrchoch.
Obojživelník nás tradične spoľahlivo dopravil do Bátoviec, napriek náročnému zákrutovému terénu okolia Banskej Štiavnice, ktoré dali zabrať obzvlášť Vetroňovmu žalúdku. V Bátovciach sa mu však už vrátila tradičná energia, vďaka ktorej nás neochvejne viedol cez lúky a polia do Žemberoviec, pretože ako správni objavitelia nepôjdeme 4km po ceste keď môžeme ísť 10km cez polia. V Žemberovciach sme statočne odolali pocitu, že zasadnúť na obed po šestine cesty je príliš skoro, a dotankovali sme energiu praženicou v sympatickom hostinci v parku. Výzdoba bola veľmi zaujímavá z rôznych predmetov, ktoré majiteľ zozbieral za svojich 16 rokov pôsobenia a dodávali tomu miestu veľmi príjemnú atmosféru, hodnú zastavenia sa tu.
Zo Žemberoviec do Brhloviec to bolo trošku do kopca, ale pre nás Stredoslovákov zvyknutých sa šplhať s bicyklom okolo Krížnej a na Donovaly, je Ipeľská pahorkatina len veľmi mierne naklonená rovina. V Brhlovciach nás hneď značky prehľadne viedli do Tekovského múzea, kde je pár skalných obydlí sprístupnených pre verejnosť, vzhľadom na to, že ostatné sú ešte väčšinou obývané. Po preskúšaní si na vlastnej koži, aké to bolo spať, pracovať, variť, prať a chovať prasiatka v takom prostredí sme zistili, že to bolo fajn a že vlastne ani nebol dôvod na to, aby pračlovek opustil jaskyňu a nasťahoval sa do paneláku.
Pokračujeme ďalej cez Čankov s prestávkou na ochutnanie hrozna – samorastu, ako sa pri návšteve vinárskeho kraja patrí, až do Krškian, kde hneď ako sme vstúpili do dediny, začala hrať v dedinských ampliónoch hlasná hudba. Naše potešenie, že povedomie o odvážnom klube SOM sa dostalo už tak ďaleko, že našu expedíciu vítajú domorodci, schladilo následné verejné blahoprianie dvom mladým Krškančanom k uzatvoreniu sviatosti manželskej. Išli sme aj okolo domu, kde sa konala svadobná hostina, ale vzhľadom na to, že nás nikto nepozval ďalej, sme sa rozhodli dať prednosť šlapaniu do pedálov smerom na Podlužany. Cestička bola príjemná, málo frekventovaná asfaltka s pekným výhľadom doprava na južné úbočia Štiavnických vrchov a doľava na dva komíny jadrovej elektrárne Mochovce. Cez Podlužany sme prefrčali rovno do Čajkova, kde sme intenzívne vnímali, že sme vo vinárskom kraji nielen vďaka uvítacej tabuli na začiatku obce, ale aj vďaka tomu, že celá dedina bola hore vo viniciach na vinobraní.
Nás čakal ešte posledný stupák lesom v Sovej doline popri potoku Podlužianka, kde začínal náučný chodník Čajkovske bralie. Z toho sme prešli len tú polovicu, ktorá bola zjazdná na bicykli, pričom sme absolvovali ešte aj asi 200m dlhú pešiu etapu za účelom objavovania Malého bralia.
Ešte kúsok šlapania to bolo po horáreň Žuhráčka, odkiaľ po prestávke na otestovanie miestnej hojdačky (niektorí si trúfli hojdať sa aj bez prilby), sme pokračovali už len nádherným zjazdom po lesnej asfaltke do Devičian a odtiaľ rovnako nádherným zjazdom po lúčnej asfaltke naspäť do Bátoviec. To už bol akurát čas, kedy sa v tomto ročnom období zhasína vonku svetlo, tak sme spokojní, že sme to akurát stihli, zasadli do miestnej krčmy. Napriek tomu, že sme vo vinárskom kraji, tu žiadne domáce víno nemali, tak sme nakoniec úspešnosť expedície rozobrali pri posedení na kofole.

28 septembra 2008

Bola SOM v Nízkych Tatrách - časť 2.

... predošlá časť

... áno, áno, presne tak to bolo. Až na pár detailov...
Vysokí komisári SOM sa netrepali z BB, aby nám oznámili, že neprídu, ale preto, že takmer prídu. Ziaľ len na 1 deň a opačným smerom než my, teda len na Chopok a Ďumbier. Ja som trochu zvesila hlavu, lebo ako žena budem musieť bojovať zase sama a utrpela aj moja bodychtivosť, pretože som si myslela, že tým pádom nesplňame min. počtovú podmienku pre započítanie výletu do tabuľky túr.
Takže sme teda "pred tým obedom", o pol deviatej vyrazili. Po pár prejdených metroch telefonovalo ďalšie omeškané RI, že nejde s nami, ale tiež len na jeden deň a na Chopok a Ďumbier... Náladu som si musela zdvihnúť v hoteli Golf pri voňavej tráve, pardon káve, čo sa stretlo so všeobecným znechutením ostatných, i ked nakoniec prisadli. Bože Majka, prečo si nešla?
Obed a Alinom spomínaný telefonát ohľadom rezervácie nocľahov sme absolvovali hneď nad Páleničkou (1100m). Chatár Ďuri z útulne ma skutočne týždeň pred túrou ubezpečil, že ubytovanie sa u nich nerezervuje, ale že sa ešte nestalo, aby sa niekto nevyspal. No veď hej, spanie pod holým nebom 2000m nad morom v septembri je úžasná romantika. Ako už Alino spomenul, dostala som len mierny, nič neznamenajúci, rýchlo sa vytrácajúci výkyv dobrej nálady. Akonáhle sa spomenula možnosť, že by jeden z nás mohol ísť popredu zabezpečiť spanie, ukľudnila som sa úplne. No viac som nášho Vetroňa nevidela. Až večer, pri kartách. Ubezpečujem Vás, aj seba, že musel poriadne bežať, lebo inak by sme si my ostatní museli priznať, že sme len tlupa nepodarených slimákov a lunochodov. A to zase nie! Cesta bola síce náročná, ale aj my sme sa držali statočne. Náročnosť spočívala hlavne v niekoľkohodinovom strmom stúpaní, keď sme pod Krpáčovom z Črmného /635/ vystúpali na začiatok hrebeňa, Žiarsku hoľu /1844/. Po tento bod to nebolo obzvlášť očarujúce, i keď za zmienku stoja lesné plody, ktorých je tu ajajáj, ba až habadej. Niektorí členovia našej výpravy ich však trucovite ignorovali, akoby čučoriedky, černice, či brusnice mohli za to, že sme nevládali ani ústa otvoriť.
Prelez (inak sa to nazvať nedá) kosodrevinou bol skutočný záhul. Po ňom nasledovalo historické vyhlásenie istého popradčana v ľahu na skale (na tráve pri Bosorkách - 1710), že on už ďalej nejde a nech ho tu necháme čestne umrieť. Len Dávid akoby mal z kroka na krok viac energie. Lenže keď sme na Žiarskej holi vo výške s rozhľadom na pol Slovenska uvideli, čo nás ešte čaká, do očí sa začali tisnúť slzy a na tváre zúfalstvo ešte aj kamzíkom, ktorí na nás z neveľkej diaľy pozerali.
A tu zrazu, milí priateľlia, na Žiarskej holi, vo výške 1844 metrov nad morom, okolo pol štvrtej popoludní, ked sme pochopili, že už nič horšie nás nemôže postretnúť, zrazu skončili všetky mrzutosti našej veľkej expedície. Po Vetroňovom čierno-humorovom telefonáte, ked sme už boli psychicky pripravený dokonca aj na spanie pod holým nebom sa začala jedna nádherná, radostná a krásami prírody naplnená púť.
Mimochodom, mám jeden návrh, ktorý očakávam, že nebude braný vážne a síce, stanoviť novú funkciu PROVOKATER TURBO MAXIM TOTAL PROFESIONAL GRAND KUJÓN pre toho člena nášho spolku, ktorý sa od ostatných, pomalších členov odtrhe a následne ich potupne, formou esemesiek, informuje o svojich niekoľkohodinových náskokoch, úspechoch, dosiahnutých vrcholoch, ľahkom kroku, žiadnych pádoch a podobne. O jednom by som vedela ...

Fotogaléria

... predošlá časť

22 septembra 2008

Bol SOM v Nízkych Tatrách - časť 1.


Dátum: 6.-7.9.2008
Účastníci: Alino, Daniela BR, Dávid BR + hostia Robo a Marek z PP
Cieľ: Chabenec (1955)
Dĺžka trasy: cca 45 km
Prevýšenie: cca 1303 m
Najvyšší bod: Dereše 2003 m/Alino aj Ďumbier 2043 m
Trasa:
1. deň Tále, Krpáčovo, Žiarska hoľa, Skalka, Koltliská, Chabenec, útulňa pod Chabencom
2. deň útulňa, Chabenec, Kotliská, Poľana, Dereše, Chopok, Ďumbier, Trangoška
Fotogaléria

Spolok SOM dostal tento rok nové posily (Danku z BR a jej syna Davida) a hneď sa to prejavilo na forme a obsahu jeho doterajšieho zamerania. Vymysleli takú túru, na ktorú sa už ani bicyklom nechcelo. Vraj Chabenec. Nakoniec z toho bol aj Chopok, aj Ďumbier, aj Štefánička, ... ale čo budem vyratúvať, poďme po poriadku.

V základnom tábore na Dankinej chate na Táloch sme sa zišli v hojnom počte (5ks) už v piatok večer. 3xSOM a 2xRI (rôzne indivíduá). Upiekli sme slaninu, zahrali na píšťale (niekto zahral, niekto vraj trpel), rozdali sedmové karty a zaspali.

V sobotu, skoro ráno, nás zobudili dvaja vysokí komisári OSN, vlastne SOM (Provokatér Brave a Provokatér Great), ktorí nám prišli z BB osobne oznámiť, že neprídu. Chvíľu nám trvalo, kým sme rozospatí pochopili význam tohto posolstva, ale keďže sme zvyknutí na všeličo, rýchlo sme sa zorientovali, obliekli, najedli a začali si baliť ruksaky.

Časovú rezervu úspešne pohltili raňajky a obliekanie, takže sme na trať vyrazili takmer pred obedom. Prvú prekážku - neústupnú ochranku golfového ihriska sme oblafli obídením celého areálu. Za areálom sme zistili, že časová rezerva stále nie je úplne vyčerpaná, čo sa o nás už povedať nedalo, tak sme si sadli do reštiky na kávu. Keď už sa nám konečne začalo zdať, že zostávajúci čas na Chabenec bude dostatočná výzva aj pre trénovaného dostihového koňa, vyrazili sme na trať.

Prvý kopček za Krpáčovom naznačil, že nikdy nie je tak teplo, aby nemohlo byť teplešie, ani tak strmo, aby nemohlo byť strmšie. Vyzlečení do pol pása, s jazykmi okolo pása sme sa konečne dopracovali k prvej stravovacej prestávke.

Božské ticho, sprevádzané hlasným mľaskaním a tichým poprdávaním prerušil zrazu provokačný telefonát od kamaráta (tretieho RI), ktorý dobýjal Chabenec z opačnej strany. Vraj, či máme rezervované nocľahy, lebo útulňa je už teraz preplnená. V tej chvíli sme boli asi tak v 1/10 cesty. Reku, jasné, že máme, veď Danka-organizátorka má vždy šecko pod kontrolou. Lenže nemala. Jej týždeň starý pokus o rezerváciu bol vraj zmarený samotným chatárom, že sa nemáme báť, miesta je vždy dosť. Tak sme mu hneď zavolali, či platí jeho matematicko-logický výrok spred týždňa. Dozvedeli sme sa, že platí - len s miernymi obmenami. Kto skôr príde, ten skôr melie. A kto príde posledný, ten bude mlieť do rána .... zubami pred chatou. Vonku je vraj vždy miesta dosť. Niektoré členky nášho tímu dostali miernu mozgovú príhodu, spojenú s moreplaveckou nevoľnosťou a tak sa mi konečne podarilo ujať slova. Navrhol som vrátiť sa na Krpáčovo a okúpať sa v jazere. Tento návrh však ostal nedocenený a bol prebitý protinávrhom - vyslať jedného rýchleho kuriéra vpred, ratovať posledné voľné fleky v útulni. Neviem, prečo pri tom pozerali všetci práve na mňa, ale asi netušili, že aj toto je voda na múj mlejn.


A tak som neváhal a rozbehol som sa naznačeným smerom. Hovorím si, keď sa nenajem, aspoň si zabehám. Chvíľu sa mi motal popod nohy krpec David, ale po pár zátačkách som sa ho úspešne striasol a uháňal prériou sám, ... ako taký fták. Vpred, k šťastejším zajtrajškom! Vpred, k ubytovaniu pre každého občana! Vpred, k ... atd. Pred očami som mal v tej chvíli budúcnosť celej svojej krajiny. Préria sa však čochvíľa zmenila na prekážkovú dráhu a keď ma kosodrevina prinútila znížiť rýchlosť aj podvozok, prešla ma aj radosť z vlastenectva. Plazil som sa po štyroch, ako tuleň, dobrého pol kilometra. V ušiach mi hučalo, z nosa sa lialo, v hlave, na lakťoch a kolenách tlačilo, píšťalku trčiacu z ruksaka furt kdesi zachytávalo. Uvedomil som si, že nemôžem tak rýchlo meniť nadmorskú výšku, keďže krvný tlak sa nestíha prispôsobovať. Musel som spomaliť, vody sa napiť, pookúňať. Videl som krásne výhľady, hmlu, aj slnko, kamzíky, aj havrany, trávnaté masívy, aj skalné bralá. Ako dobre, že idem sám, pomyslel som si, utierajúc si sopeľ do rukáva a kochajúc sa tichou prírodou. Hlavne Kotliská mi utkveli v pamäti, ešte teraz ich mám pred očami.

Na útulňu som nakoniec dorazil s bohatou časovou rezervou, vyzul sa a ... odpadol. Ked som sa prebral, zaplatil som za všetkých plnú sumu aj s tringeľtom, s chatárovým prísľubom rezerváce nadštandardných miest a zavolal zvyšku družiny, aby som sa dozvedel, že sú stále len v 1. tretine trasy. Tak som sa nagulášoval, napivoval, pospal, posedel, znovu napivoval, znovu pospal, až konečne dorazili zvyšky pelotónu. Podľa ich ksichtov som poznal, že dnes budem mať v kartách šťastie. A tak aj bolo. Hned, ako sa najedli som rozdal sedmu a vyhrával jeden rum za druhým, až kým chatár nevyhlásil o 21:30 hromovým hlasom celozávodnú večierku. Vtedy začalo zaujímavé delenie lôžok, podľa priezvisk. Najprv sa pridelili postele. Potom prístelky. Potom matrace. Naše mená stále neodzneli. Mrkol som sprisahanecky na partiu a šepkám, určite má pre nás oddelenú izbu, len to nechce pred osatnými prezradiť.
Rozdala sa už aj polovica stolov, ked zrazu zanelo "Haviarovci"! Tu! Kričím a naťahujem ruku pre kľúč od apartmánu. Zarastený zálesák však ukázal rukou na ošarpaný stôl v kúte miestnosti s lavicou a hovorí, "to je vaše"! Kukáme po sebe ako puci, ale rum a únava urobili svoje a tak sme sa na tie drevá len zvalili a pospali ako zaklatí.

Fotogaléria

21 septembra 2008

Dedinky nad Budčov - Turová, Tŕnie, Železná Breznica

Expedícia: Dedinky nad Budčov - Turová, Tŕnie, Železná Breznica
Dátum: 20.9. 2008
Trasa: Banská Bystrica, Badín, Sielnica, Kováčová, Bienska dolina - hotel Bieň, Turová, Tŕnie, Železná Breznica, lesnou poza Hrádok, Huta, rázcestie pri Hronskej Dúbrave, Budča, Kováčová, Sielnica, Badín, Banská Bystrica
Dĺžka bike trasy: 77 km
Dĺžka pešej trasy: 2 km
Prevýšenie: 486m
Maximálna nadmorská výška: 640m
Typ expedície:
bike

Objavitelia:
Majka, Danka z Br, Alino, Bohuš


V piatok deň pred expedíciou všetky meteorologické služby predpovedali na strednom Slovensku zimu a dážď, len Juraj Dankin brat, inak nazývaný Zálesák predpovedal: "Nezaprší vôbec a ešte k tomu na dve hodiny spoza oblakov vyjde slnko." A tak sa aj stalo. Preto mu prischla nová drsná prezývka Rosnička. My sme však o tejto Jurajovej predpovedi nevedeli a pripravili sme sa na poriadne uzimenú a upršanú expedíciu. Vybavili sme sa pršiplášťmi, pončami, termoskami a rôznym termoprádlom. A dobre sme urobili, lebo aj keď nepršalo, bolo dosť chladno, okrem tých dvoch hodín, keď spoza oblakov vyšlo slnko.
Ráno sme plánovanú trasu trochu pozmenili a namiesto Veľkej Lúky, Samporu, Zvolena sme sa rozhodli pre priamočiarejší ťah na Turovské predhorie, cez poľné cesty spájajúce Badín, Sielnicu, Kováčovú a potom asfaltkou cez kopec a chatovú oblasť do Bienskej doliny, odtiaľ poľnou cestou cez ďalší kopec a boli sme v Turovej. Tu sme s pomocou miestnych obyvateľov našli Turovský sopúch, od ktorého sme čakali viac. Útechov bol aspoň pekný výhľad z vrcholu tohto vraj sopečného komína. O to viac sme sa tešili na ďalšiu prírodnú zaujímavosť v chotári Turovej na Skalný vodopád, ktorý vôbec nie je ľahké nájsť. Na druhý pokus sa nám to síce podarilo, ale namiesto veľkého vodopádu, sme našli malý jarček, ktorý stekal po skalách. Skalný zraz a kaňonovité útesy však mali svoje čaro znásobené temnosťou tejto skalnej dolinky.
Za Tŕním sme odbočili na rozľahlý ranč Rušeň 38, na ktorom sa nám zdalo, že niet živej duše. Nakoniec sme tam našli nejaké mačky, kozy, psíka, vrčiaci traktor a troch rančerov. Po chvíli sa objavila usmiata a milá rančerka, ktorá ešte pred tým, než nám niečo ponúkla nám veselo oznámila, že halušky, ktoré práve varila a ktoré naširoko ďaleko rozvoniavali nám nemôže ponúknuť, pretože to je ich obed. Vetroň navrhol, aby sme sa pekne podelili. Oni halušky a my aspoň polievku. Tento návrh tiež nebol prijatý a tak sme sa zahriali čajom a malinovicou. Chceli sme sa zasýtiť aspoň pivom, ale čestná rančerka nám povedala, že sa jej pivo akosi nezdá a radšej nám ho nenačapuje.
V Železnej Breznici sme objavili lesnú asfaltku smerujúcu na Ladno, ale tam sme nezašli, pretože po vystúpaní sme sa stočili smerom na Hutu. Odtiaľ sme sa spustili dole k Hronskej Dúbrave a potom pekne domov cez Budču. V novej kolibe na Strážach sme si pochutnali na výborných a sýtych bryndzových haluškách a dobrom pive. Posledné kvízové otázky rozhodli o víťazstve Danky Chatárky v expedičnom kvíze.
Aj keď sa pomaly už začalo stmievať, rozhodli sme sa ešte preskúmať cestu zo Strážov do Kováčovej. Na druhý pokus sme ju našli, začína práve pri novej kolibe, vedie cez les a lúku neďaleko diaľnice a končí pri starom známom salaši v Kováčovej, kde sa napája na cestu. Radovali sme sa z tohto významného objavu, pretože nám skráti čas tranzitu smerom k expedičným cieľom v okolí Kremnice, Banskej Štiavnice, alebo keď sa znovu vyberieme do Turovského predhoria. Ale to už možno pôjdete s nami. Najbližšie sa tam možno vyberieme niekedy na jar, keď budú potoky plné vôd a Turovský vodopád ukáže svoju plnú krásu.

Tu je niekoľko fotiek:

kdesi medzi Bienskou dolinou a Turovou


Turová


Zarastený Turovský sopúch


Skalný vodopád


Lúky nad Tŕním


Na ranči Rušeň 38


Najedení objavitelia v kolibe na Strážach




13 septembra 2008

Povstalecké Kalište ticho spieva - klasická cyklotrasa

Expedícia: Povstalecké Kalište
Dátum: 31.8. 2008
Objavitelia: Alino, Naďa, Maja, Hanka, Andrej, Bohuš
Trasa: Banská Bystrica, Selce, Priechod, Baláže, Kalište, Donovaly, Staré Hory, Uľanka, Banská Bystrica
Dĺžka: 61km
Prevýšenie: 932m
Maximálna nadmorská výška: 1100 m
Typ expedície: bike mtb

Ako to všetko začalo
Milí priatelia začalo to takto. Pyrenejka povedala v apríli: „Poďme na Kalište“. Ale ja som ju presvedčil, že v apríli ešte Kalište nebude také pekné, pretože sa nachádza v nadmorskej výške 950 metrov, vegetácia je tam oneskorená o mesiac až dva, všetko tam bude ešte šedivé, kvety a stromy nerozkvitnuté. Pôjdeme tam koncom mája, alebo v júni sľúbil som Pyrenejke. V júni, však bolo už tak horúco, že všetci členovia spolku túžili po vode a kúpaní sa. Tak sme Kalište opäť odložili. V júli nastal čas dovoleniek a všetci sme sa rozbehli do sveta. Až prišiel august a jeho posledné sviatočné dni. Vtedy sme povedali: „Ideme na Kalište“. A aj sme šli a touto expedíciou v posledný augustový deň sme si vedome či podvedome uctili všetkých povstalcov, partizánov, veliteľov, ošetrovateľky, ale aj obyčajných ľudí, ktorí v týchto pohnutých vojnových časoch prišli o svoje domy a čo horšie neraz aj svoje životy či o svojich blízkych.

Putujeme a objavujeme
Vybrali sme na Kalište z Banskej Bystrice tou najkratšou asi aj najpríjemnejšou trasou cez dedinky Selce, Priechod, Baláže, všetko významné miesta partizánskej republiky. Za Selcami sme sa rozcvičili na prvom dlhšom stúpaní, potom sme prefrčali cez Priechod a už sme boli v Balážovskej doline, cez ktorú vedie pohodlná asfaltka. Na tejto ceste nestretnete veľa áut, je obkolesená bohatým lesným porastom, ktorý v lete vytvára príjemný chládok a dobrý svieži vzduch a s pomocou nenápadného potoka Ľupčica. Už o desiatej sme boli v Balážoch a po prečítaní si viacerých turistických a obecných informácií sme zamierili do krčmy. Balážovská krčma je celkom milá a rád sa tam zastavím. Je to asi preto, že mnoho ľudí nasedí v krčme, ktorá je vlastne suterénom domu, ale radšej na laviciach a pri stoloch pred ňou, pri peknom vysokom strome, pri potoku, v takom zákutí. Túto atmosféru sme však mohli zažiť len čiastočne. Krčma bola zatvorená, pretože bola nedeľa a otvárali ju až o druhej popoludní. To vraj preto, aby chlapi namiesto do kostola nešli do krčmy. Mali sme však šťastie, zrazu sa objavila krčmárka a ochotne nám načapovala dobre vychladené nápoje, ktorými sme sa posilnili pred náročným stúpaním na Kalište.


Z Balážov na Kalište vedie viacero ciest. Môžete sa vybrať po turistickej žltej, ale ak ste na bicykli, tak väčšiu časť cesty ho budete tlačiť, pretože cesta je pomerne strmá. Mohli by ste ísť smerom na Markovú alebo Žobráčku kadiaľ viedla stará cesta na Kalište, ale už je vraj dosť rozbitá a neudržiavaná. Najlepším riešením je použiť novú cestu, ktorú miestni Balážania poznajú aj ako cestu ponad vykrývač. Myslím si, že už je značená aj ako cyklotrasa. Na cestu sa dostane tak, že najprv prejdete cestou ponad futbalové ihrisko a keď sa dostanete na križovatku štyroch ciest, odbočíte vpravo, takmer do protismeru. Táto cesta vás bez problémov v zvládnuteľnom stúpaní dovedie až na Kalište, pričom budete mať možnosť pokochať sa peknými výhľadmi. Je len jedno miesto na ceste, kde by ste sa mohli vydať nesprávnym smerom. Pri stožiari zabočte vľavo do kopca, nepokračujte rovno po zarastenej ceste i keď to že cesta nestúpa je veľmi lákavé.
Ešte by som sa zmienil o dvoch prvenstvách, ktorými sa môže pýšiť obec Baláže. Keďže boli Baláže v roku 1945 fašistami vypálené bolo potrebné ich znovu postaviť. Tejto úlohy sa chopili mládežníci a za dva roky od vypálenia obec znovu vystavali ako 1. medzinárodnú mládežnícku stavbu pomenovanú ako Stavbu národnej vďaky. Už v roku 1947 postavili 39 pekných nových murovaných domov. Možno by boli Baláže dnes krajšie, keby tam stáli pôvodné drevenice, pekne udržiavané chatármi či miestnymi obyvateľmi.

O stavbe mládeže
Nemyslite si, však že na stavbe mládeže sa len ujúkalo a veselilo, práve naopak vládla tam dosť prísna disciplína. Ráno mládežníci začínali rozcvičkou a vztyčovaním vlajky, potom ich čakali zaujímavé raňajky s maslom alebo s marmeládou alebo s bryndzou. Takto sa to striedalo každé tri dni. Marmeláda bola taká strašná, že sa horko-ťažko dala krájať na kocky a podľa výpovedí niektorých brigádnikov sa im z nej ježili vlasy, dokonca sa dostala aj do budovateľských hesiel. Spalo sa v stanoch alebo v drevených barakoch na tvrdých pričniach, kde namiesto vankúša slúžila zošikmená drevená plocha. Každý mal tri deky. Jednu pod seba, jednu na seba a jednu pod hlavu. Dievčatá a chlapci bývali oddelene a ich stretávanie bolo regulované rôznymi predpismi. Chodenie chlapca s dievčaťom bolo nevhodným prejavom. Aj napriek tomu však vzniklo veľa priateľstiev, ktoré sa zmenili na lásky a tie nakoniec vyústili do sobášov. Zaujímalo by ma či sa niekto z týchto mládežníkov usadil na Balážoch. Povráva sa, že mnohí mládežníci z Balážov odišli niekde ku Komárnu kde si postavili slávnu pýchu socializmu Dedinu mládeže, najprv si však pusté močarisko nazývané miestnymi degeš, kde dedina mala stáť, museli odvodniť. Namiesto diskoték si vo voľnom čase museli brigádnici čítať komsomolské príbehy o stavbách mládeže so ZSSR. Väčšinou ich čítali dievčatá, chlapci pri tom pekne spali. Takže keď budete prechádzať cez Baláže skúste si predstaviť ako sa tu budovalo. Nebolo to len z donútenia alebo z povinnosti, ale aj zo skutočného nadšenia pomôcť národu vzchopiť sa po vojnových útrapách, hlavne pri tejto prvej stavbe bolo vraj toho nadšenia najviac. Neskôr prevládali zištné dôvody ako napr. dostať sa na školu, či dostať štipendium, alebo sa vyhnúť vyučovaciemu procesu, alebo zlému kádrovému posudku.

Pýchy Balážovčanov
Balážovčania sa môžu popýšiť, okrem 1. Stavby mládeže, ešte jedným unikátom, ktorým je ich futbalové ihrisko, presnejšie jeho hľadisko alebo ešte presnejšie VIP lóže, ktoré pozostávajú z niekoľkých drevených lavíc z pravej guľatiny umiestnených vysoko v záreze strmého svahu asi 30 až 40 metrov nad úrovňou ihriska. Výhľad je úžasný, vidíte ihrisko, hráčov ako na dlani, okolité stráne a lesy, všade vôkol vás nádhernú prírodu, nadávky futbalistov prekričí vtáčí spev, čo by ste chceli viac. Nie Steel aréna, ale ihrisko v Balážoch je to pravé orechové.

Na Kaliští
Poďme však na Kalište, pretože to bolo hlavným cieľom našej expedície, a ktoré postihol podobný osud ako Baláže s tým rozdielom, že zostalo vypálené dodnes. Z väčšiny domov zostali len kamenné základy, pamätné tabule, a ticho, prekrásne pietne ticho. V roku 1940 tu však bolo živo, obec mala 209 obyvateľov, muži pracovali väčšinou v Železiarňach v Podbrezovej a ženy robili domáce práce, zbierali lesné plody, kosili trávu, starali sa o dobytok a pod. Na južne položených stráňach Kališťa iste behali a šantili deti, kvitli ovocné stromy a pásli sa domáce zvieratá. Pôvodne bolo Kalište uhliarskou osadou, pretože okolité bane potrebovali veľa dreveného uhlia. Čím viac ho potrebovali tým viac osád hlbšie v lesoch zakladali majitelia baní. Tak bolo založené aj Kalište v 16. storočí ako robotnícka osada uhliarov. V miestnej expozícii si môžete pozrieť aj malý model peci na drevené uhlie.

Tabuľa Kalište vás víta už pri výjazde našej cyklotrasy na asfaltovú cestu vedúcu z Moštenice. Tu sa nachádzajú pozostatky školy, cintorín a bola tu aj horáreň. Samotné Kalište je však od tohto miesta vzdialené asi 1 km. Školu postavili vraj preto tak ďaleko od dediny, aby horárovi nebolo veľmi smutno a nebýval úplne sám. V Kaliští v roku 1945 stálo 42 domov z nich fašisti 36 vypálili, teda šesť by malo zostať. Dnes však nájdete v Kaliští len tri stavby. Dva domy a jednu kaplnku. Čo sa stalo s tými ďalšími nevypálenými domami? Nuž to zatiaľ nevieme. V expozícii, ktorá sa nachádza v jednom dome, som za tie roky čo tam chodím, ešte nikdy nevidel nejakého službukonajúceho strážcu. Len otvorenú návštevnú knihu a voľne prístupnú pekne urobenú a čistú expozíciu, ktorá sa skladá z pamätnej izby SNP a z jednej zachovanej miestnosti domu znázorňujúcej život ľudu Kališťanov. Kališťe sme našli akési vynovené, okrem ruín domov, na ktorých môžete nájsť staré železné tabule informujúce o tom čo to bol za dom a čo sa v ňom počas plienenia fašistami odohrávalo, nájdete aj nové informačné tabule, zameriavajúce sa na život bežných Kališťanov, na ich zvyky, jazyk atď. Z nich sa môžete napríklad dozvedieť, že na jar v určitý deň sa Kališťania všetci zišli na lúke, kde si dobrej zajedli a súčasne zvolili dedinského pastiera, alebo že prasa chovali len od jari do jesene, pretože v zime ho nemali čím kŕmiť atď. Toto všetko je však už minulosťou, dnes v Kaliští už nikto nežije. Kališťanom po vojne postavili nové domy v Banskej Bystrici v ulici, ktorá dostala názov Nové Kalište. Dnes na pamiatku všetkých obetí stojí v Kališti pamätník. Ale aj ten má svoju zaujímavú históriu. Najprv tu stál pamätník Obete Varujú, ktorý sem previezli z múzea SNP začiatkom sedemdesiatych rokov. Členka našej expedície Slniečko sa však domnieva, že to bolo pre úžasný depresívny pocit, ktoré súsošie Obete varujú na ľudí vysielali. Nuž v čomsi má Slniečko pravdu, pretože aj ja si spomínam na toto bronzové súsošie mŕtvych obrovských na seba naukladaných tiel ako drevo, ktoré vo mne vždy vzbudzovali vážne a pochmúrne myšlienky. Ale presun súsošia sa neuskutočnil preto, že by tieto sochy Bystričanov strašili, ale preto, že ich autor akademický sochár Jozef Jankovič, po roku 1968 upadol do nemilosti vládnucej garnitúry a preto súsošie z múzea SNP v Banskej Bystrici po troch rokoch existencie v roku 1972 odstránili. Dva roky bolo toto zaujímavé súsošie niekde na sklade, ale v roku 1974 sa rozhodli umiestniť ho na Kalište, aby ho o desať rokov neskôr odviezli späť na jeho pôvodné miesto do Banskej Bystrice. Na Kaliští však niekto odrezal jednej soche bronzové nohy, ktoré vážili asi160 kg a ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou skončili v zberných surovinách. Dnes však stojí na Kaliští nový pamätník, ktorý tam slávnostne umiestnili len nedávno v roku 2007. Akosi sa nám všetkým až tak nepáčil. Je to päť metrov vysoký biely kváder, obložený štyridsiatimi dvoma žulovými doskami, na ktorých sú vyryté mená známych aj neznámych obetí. Predstavuje torzo vypáleného domu, či komín, ktorý sa ako jediný vypínal na zhorenisku. Nový pamätník by mal byť v noci osvietený a viditeľný až z Kremnických vrchov. Dozvedeli sme sa, že samotný pamätník stál celkovo 3 mil. korún, ďalší milión stáli úpravy okolia. Celkom sa pri výstavbe spotrebovalo šesť ton žulového kameňa dovezeného z Talianska.


V ten deň keď sme boli na Kaliští sme stretli viacerých návštevníkov, ktorí sa tam potulovali podobne ako my. Jeden z nich, ktorý mal veľmi udychčaného psa nás aj všetkých odfotil pri kaplnke, ktorá sa mi páči z celého Kališťa najviac. Je taká malá, že tam sotva dvaja ľudia zmestia, ale je útulná a hlavne, že má aj zvonicu. Tak sme na počesť všetkých obetí zazvonili. Koľko ich bolo? Všetky príručky o Kaliští uvádzajú 13 obetí, ale bolo ich podstatne viac. Na území celej partizánskej republiky zhaslo viac než 500 ľudských životov. Najsmutnejšie sú však príbehy, ktoré kričia viac než čísla a štatistiky. Nemci v marci ustupovali z východného frontu a pálili všetko čo sa dalo. Nezabudli na Kalište, ktoré im spôsobilo nemalé straty v bojoch, ktoré tu zviedli a ktoré bolo centrom partizánskeho odboja. Dňa 17. Marca 1945 prenikla do osady nemecká výzvedná hliadka, a keď asi zistila, že partizáni už nie sú takí silní na druhý deň ráno 18.3. 1945 v skorých ranných hodinách vtrhlo do dediny 300 ozbrojených Nemcov a začali konať dielo skazy. Podpaľovali domy a zabíjali. Medzi prvé obete patrilo mladé dievča 21 ročná Tonka Komorová, ktorá vybehla z domu a kričala, že sú tu Nemci. Dostala dávku zo samopalu. Alexander Bučko, ktorý býval v prvom dome od Moštenice nestihol ujsť do lesa, zastrelili ho ako sa brodil snehom. V tú zimu napadlo mimoriadne veľa snehu a Nemci obkľúčili Kalištie z južného aj východného okraja cesty, preto sa útek mnohým nepodaril. Mnohí boli upálení za živa vo svojich domoch, alebo zastrelení pred očami svojich príbuzných. Tí čo mali šťastie a prežili prvý nápor vraždenia boli zhromaždení v ľahkom oblečení či v nočných košeliach v strede dediny, kde v mraze museli stáž až do poludnia. Potom ich zobrali, 19 mužov odviedli do chotára Moštenice a tam ich zastrelili. Za živa tiež upálili 12 chorých a ranených partizánov, ktorý sa ukrývali v provizórnej ošetrovni v bunkri nad Kalištím. V Kaliští ešte zostalo niekoľko bojaschopných partizánov, boli to zbehovia z maďarskej armády, ktorí sa však nedokázali ubrániť presile a 14 z nich spolu s s jedným slovenským partizánom zahynuli. Toto všetko sa udialo len sedem dní pred oslobodením, kedy do Kališťa prišli rumunskí a sovietski vojaci.
V Kaliští pretieklo veľa krvi a bolo počuť veľa nárekov, ktoré sa v tom tichu akoby dodnes ozývajú.

Napili sme sa čerstvej vody z prameňa, či studne na Kaliští, ktorý je teraz vynovený dreveným prístreškom, novými schodmi, zábradlím a novými válovmi ako aj novou informačnou tabuľou. Všetko je pekné, len voda sa nedá až tak dobre nabrať do fľaše, lebo pramienok vody padá do válova z malej výšky, ale to nie je až také dôležité. Dôležitejšie je, že v Kaliští pribudol sad 101 ovocných stromov, ktoré reprezentujú všetky, vypálené obce na Slovensku. Stromčeky sú ešte malé, veď ich sadili asi mesiac pred našou expedíciou. Vedľa každého z nich je tabuľka informujúca o obci, ktorú strom reprezentuje ako aj o počte obetí a vypálených domoch. Tento sad prináša do Kališťa symbolický život, ale aj celoslovenskú a medzinárodnú pozornosť. Kalište sa stalo súčasťou neformálneho európskeho spoločenstva vypálených obcí Martyrys towns.

Skok Pyrenejky
Slnko poriadne pálilo a my sme sa rozhodli z Kališťa pokračovať k bunkrom, kde sídlili a boli ošetrovaní v partizánskej nemocnici kedysi partizáni. Už neraz som šiel tým smerom, ale nikdy som tam nedošiel, pretože cesta vedie okolo rúbaniska, plného černíc, malín. Tentoraz sme černiciam sčasti odolali a rozhodli sa zájsť až k bunkrom, ktoré sa nachádzajú asi dva kilometre od Kališťa. Odtiaľ sme sa snažili dostať na turistickú žltú vedúcu na Donovaly. Dokázali sme to, ale len za cenu zdolania extrémne strmej a rozbitej cesty. Potom sme ešte zakúsili malé orientačné cvičenie. Na Hrivkovej pod Hrubým vrchom sa naše pohľady opreli do prekrásnych dlhých lúk a potom technickou jazdou sme sa dostali až k rázcestiu pri Javore. Je lepšie ho však obísť sprava po lesných cestách tak, aby ste sa dostali už rovno na Polianku. My sme si však chceli pozrieť Bully, tak sme zvolili túto cestu medzi koreňmi, skalami a plotom ohradzujúcim zdroj pitnej vody.

Na Donovaloch sme si vychutnali pivo, halušky, pirohy a iné špeciality v kolibe Goral a po krátkej rozprave sme sa rozhodli, že späť do Banskej Bystrice pôjdeme už len dole. Tak sa aj stalo, ale spustili sme sa starou cestou cez Hanesy, Sliačany, Jergaly, Štubne a v Motyčkách nad vodnou nádržou sme vyšli na medzinárodnú cestu E77, ktorú pekne upravujú a rozširujú, vďaka čomu sme museli trochu postáť na semafore pri stavebnom mieste. Tam, čuduj sa svete, pred zrakmi nás všetkých objaviteľov, ale aj našich slovenských ale aj poľských, maďarských a iných motoristov Pyrenejka urobila s bicyklom tigrí skok s následným saltom ako to zvyknú robiť na motorkárskych show v popredných svetových arénach. Našťastie sa to udialo v pomalej rýchlosti a tak si to odnieslo len rozbité koleno a udretá ruka. Mňa pri zjazde k Starým Horám stihol jeden náš motorista trochu ofŕkať ostrekovačom, to nie preto, že by ma chcel občerstviť, ale ako trest za to, že som ho chcel predbehnúť, ešte mi predtým mi zatrúbil trúbou na stlačený vzduch do ucha, ako to robia pri povzbudzovaní hokejistov.
Ale ani tieto záverečné zážitky mi nijako z hlavy nevyfučali prekrásne spomienky na túto expedíciu, so skvelými objaviteľmi, medzi ktorých sa po prvý raz zaradil aj Andrej inak Právnik, ktorý tiež niečo nafotil a ktorého k nám pritiahla Hanka čiže Francúzska. Víťazom expedičného kvízu sa stal s prehľadom Vetroň čiže Alino. Všetci objavitelia boli počas expedície mimoriadne slušní, nikde sa neponáhľali a aj vďaka tomu sme nemuseli absolvovať náročnú trasu späť popod Krčahy a Jelenskú skalu cez Šachtičky do Bystrice. Ale veď niečo sme si museli nechať aj na budúce expedície. Možno sa aj vy pridáte k nám.

Ďalšie fotky si môžete pozrieť tu:
od Bohuša
od Nadi
od Andreja