Expedícia: Povstalecké Kalište
Dátum: 31.8. 2008
Objavitelia: Alino, Naďa, Maja, Hanka, Andrej, Bohuš
Trasa: Banská Bystrica, Selce, Priechod, Baláže, Kalište, Donovaly, Staré Hory, Uľanka, Banská Bystrica
Dĺžka: 61km
Prevýšenie: 932m
Maximálna nadmorská výška: 1100 m
Typ expedície: bike mtb
Ako to všetko začalo
Milí priatelia začalo to takto. Pyrenejka povedala v apríli: „Poďme na Kalište“. Ale ja som ju presvedčil, že v apríli ešte Kalište nebude také pekné, pretože sa nachádza v nadmorskej výške 950 metrov, vegetácia je tam oneskorená o mesiac až dva, všetko tam bude ešte šedivé, kvety a stromy nerozkvitnuté. Pôjdeme tam koncom mája, alebo v júni sľúbil som Pyrenejke. V júni, však bolo už tak horúco, že všetci členovia spolku túžili po vode a kúpaní sa. Tak sme Kalište opäť odložili. V júli nastal čas dovoleniek a všetci sme sa rozbehli do sveta. Až prišiel august a jeho posledné sviatočné dni. Vtedy sme povedali: „Ideme na Kalište“. A aj sme šli a touto expedíciou v posledný augustový deň sme si vedome či podvedome uctili všetkých povstalcov, partizánov, veliteľov, ošetrovateľky, ale aj obyčajných ľudí, ktorí v týchto pohnutých vojnových časoch prišli o svoje domy a čo horšie neraz aj svoje životy či o svojich blízkych.
Putujeme a objavujeme
Vybrali sme na Kalište z Banskej Bystrice tou najkratšou asi aj najpríjemnejšou trasou cez dedinky Selce, Priechod, Baláže, všetko významné miesta partizánskej republiky. Za Selcami sme sa rozcvičili na prvom dlhšom stúpaní, potom sme prefrčali cez Priechod a už sme boli v Balážovskej doline, cez ktorú vedie pohodlná asfaltka. Na tejto ceste nestretnete veľa áut, je obkolesená bohatým lesným porastom, ktorý v lete vytvára príjemný chládok a dobrý svieži vzduch a s pomocou nenápadného potoka Ľupčica. Už o desiatej sme boli v Balážoch a po prečítaní si viacerých turistických a obecných informácií sme zamierili do krčmy. Balážovská krčma je celkom milá a rád sa tam zastavím. Je to asi preto, že mnoho ľudí nasedí v krčme, ktorá je vlastne suterénom domu, ale radšej na laviciach a pri stoloch pred ňou, pri peknom vysokom strome, pri potoku, v takom zákutí. Túto atmosféru sme však mohli zažiť len čiastočne. Krčma bola zatvorená, pretože bola nedeľa a otvárali ju až o druhej popoludní. To vraj preto, aby chlapi namiesto do kostola nešli do krčmy. Mali sme však šťastie, zrazu sa objavila krčmárka a ochotne nám načapovala dobre vychladené nápoje, ktorými sme sa posilnili pred náročným stúpaním na Kalište.
Z Balážov na Kalište vedie viacero ciest. Môžete sa vybrať po turistickej žltej, ale ak ste na bicykli, tak väčšiu časť cesty ho budete tlačiť, pretože cesta je pomerne strmá. Mohli by ste ísť smerom na Markovú alebo Žobráčku kadiaľ viedla stará cesta na Kalište, ale už je vraj dosť rozbitá a neudržiavaná. Najlepším riešením je použiť novú cestu, ktorú miestni Balážania poznajú aj ako cestu ponad vykrývač. Myslím si, že už je značená aj ako cyklotrasa. Na cestu sa dostane tak, že najprv prejdete cestou ponad futbalové ihrisko a keď sa dostanete na križovatku štyroch ciest, odbočíte vpravo, takmer do protismeru. Táto cesta vás bez problémov v zvládnuteľnom stúpaní dovedie až na Kalište, pričom budete mať možnosť pokochať sa peknými výhľadmi. Je len jedno miesto na ceste, kde by ste sa mohli vydať nesprávnym smerom. Pri stožiari zabočte vľavo do kopca, nepokračujte rovno po zarastenej ceste i keď to že cesta nestúpa je veľmi lákavé.
Ešte by som sa zmienil o dvoch prvenstvách, ktorými sa môže pýšiť obec Baláže. Keďže boli Baláže v roku 1945 fašistami vypálené bolo potrebné ich znovu postaviť. Tejto úlohy sa chopili mládežníci a za dva roky od vypálenia obec znovu vystavali ako 1. medzinárodnú mládežnícku stavbu pomenovanú ako Stavbu národnej vďaky. Už v roku 1947 postavili 39 pekných nových murovaných domov. Možno by boli Baláže dnes krajšie, keby tam stáli pôvodné drevenice, pekne udržiavané chatármi či miestnymi obyvateľmi.
O stavbe mládeže
Nemyslite si, však že na stavbe mládeže sa len ujúkalo a veselilo, práve naopak vládla tam dosť prísna disciplína. Ráno mládežníci začínali rozcvičkou a vztyčovaním vlajky, potom ich čakali zaujímavé raňajky s maslom alebo s marmeládou alebo s bryndzou. Takto sa to striedalo každé tri dni. Marmeláda bola taká strašná, že sa horko-ťažko dala krájať na kocky a podľa výpovedí niektorých brigádnikov sa im z nej ježili vlasy, dokonca sa dostala aj do budovateľských hesiel. Spalo sa v stanoch alebo v drevených barakoch na tvrdých pričniach, kde namiesto vankúša slúžila zošikmená drevená plocha. Každý mal tri deky. Jednu pod seba, jednu na seba a jednu pod hlavu. Dievčatá a chlapci bývali oddelene a ich stretávanie bolo regulované rôznymi predpismi. Chodenie chlapca s dievčaťom bolo nevhodným prejavom. Aj napriek tomu však vzniklo veľa priateľstiev, ktoré sa zmenili na lásky a tie nakoniec vyústili do sobášov. Zaujímalo by ma či sa niekto z týchto mládežníkov usadil na Balážoch. Povráva sa, že mnohí mládežníci z Balážov odišli niekde ku Komárnu kde si postavili slávnu pýchu socializmu Dedinu mládeže, najprv si však pusté močarisko nazývané miestnymi degeš, kde dedina mala stáť, museli odvodniť. Namiesto diskoték si vo voľnom čase museli brigádnici čítať komsomolské príbehy o stavbách mládeže so ZSSR. Väčšinou ich čítali dievčatá, chlapci pri tom pekne spali. Takže keď budete prechádzať cez Baláže skúste si predstaviť ako sa tu budovalo. Nebolo to len z donútenia alebo z povinnosti, ale aj zo skutočného nadšenia pomôcť národu vzchopiť sa po vojnových útrapách, hlavne pri tejto prvej stavbe bolo vraj toho nadšenia najviac. Neskôr prevládali zištné dôvody ako napr. dostať sa na školu, či dostať štipendium, alebo sa vyhnúť vyučovaciemu procesu, alebo zlému kádrovému posudku.
Pýchy Balážovčanov
Balážovčania sa môžu popýšiť, okrem 1. Stavby mládeže, ešte jedným unikátom, ktorým je ich futbalové ihrisko, presnejšie jeho hľadisko alebo ešte presnejšie VIP lóže, ktoré pozostávajú z niekoľkých drevených lavíc z pravej guľatiny umiestnených vysoko v záreze strmého svahu asi 30 až 40 metrov nad úrovňou ihriska. Výhľad je úžasný, vidíte ihrisko, hráčov ako na dlani, okolité stráne a lesy, všade vôkol vás nádhernú prírodu, nadávky futbalistov prekričí vtáčí spev, čo by ste chceli viac. Nie Steel aréna, ale ihrisko v Balážoch je to pravé orechové.
Na Kaliští
Poďme však na Kalište, pretože to bolo hlavným cieľom našej expedície, a ktoré postihol podobný osud ako Baláže s tým rozdielom, že zostalo vypálené dodnes. Z väčšiny domov zostali len kamenné základy, pamätné tabule, a ticho, prekrásne pietne ticho. V roku 1940 tu však bolo živo, obec mala 209 obyvateľov, muži pracovali väčšinou v Železiarňach v Podbrezovej a ženy robili domáce práce, zbierali lesné plody, kosili trávu, starali sa o dobytok a pod. Na južne položených stráňach Kališťa iste behali a šantili deti, kvitli ovocné stromy a pásli sa domáce zvieratá. Pôvodne bolo Kalište uhliarskou osadou, pretože okolité bane potrebovali veľa dreveného uhlia. Čím viac ho potrebovali tým viac osád hlbšie v lesoch zakladali majitelia baní. Tak bolo založené aj Kalište v 16. storočí ako robotnícka osada uhliarov. V miestnej expozícii si môžete pozrieť aj malý model peci na drevené uhlie.
Tabuľa Kalište vás víta už pri výjazde našej cyklotrasy na asfaltovú cestu vedúcu z Moštenice. Tu sa nachádzajú pozostatky školy, cintorín a bola tu aj horáreň. Samotné Kalište je však od tohto miesta vzdialené asi 1 km. Školu postavili vraj preto tak ďaleko od dediny, aby horárovi nebolo veľmi smutno a nebýval úplne sám. V Kaliští v roku 1945 stálo 42 domov z nich fašisti 36 vypálili, teda šesť by malo zostať. Dnes však nájdete v Kaliští len tri stavby. Dva domy a jednu kaplnku. Čo sa stalo s tými ďalšími nevypálenými domami? Nuž to zatiaľ nevieme. V expozícii, ktorá sa nachádza v jednom dome, som za tie roky čo tam chodím, ešte nikdy nevidel nejakého službukonajúceho strážcu. Len otvorenú návštevnú knihu a voľne prístupnú pekne urobenú a čistú expozíciu, ktorá sa skladá z pamätnej izby SNP a z jednej zachovanej miestnosti domu znázorňujúcej život ľudu Kališťanov. Kališťe sme našli akési vynovené, okrem ruín domov, na ktorých môžete nájsť staré železné tabule informujúce o tom čo to bol za dom a čo sa v ňom počas plienenia fašistami odohrávalo, nájdete aj nové informačné tabule, zameriavajúce sa na život bežných Kališťanov, na ich zvyky, jazyk atď. Z nich sa môžete napríklad dozvedieť, že na jar v určitý deň sa Kališťania všetci zišli na lúke, kde si dobrej zajedli a súčasne zvolili dedinského pastiera, alebo že prasa chovali len od jari do jesene, pretože v zime ho nemali čím kŕmiť atď. Toto všetko je však už minulosťou, dnes v Kaliští už nikto nežije. Kališťanom po vojne postavili nové domy v Banskej Bystrici v ulici, ktorá dostala názov Nové Kalište. Dnes na pamiatku všetkých obetí stojí v Kališti pamätník. Ale aj ten má svoju zaujímavú históriu. Najprv tu stál pamätník Obete Varujú, ktorý sem previezli z múzea SNP začiatkom sedemdesiatych rokov. Členka našej expedície Slniečko sa však domnieva, že to bolo pre úžasný depresívny pocit, ktoré súsošie Obete varujú na ľudí vysielali. Nuž v čomsi má Slniečko pravdu, pretože aj ja si spomínam na toto bronzové súsošie mŕtvych obrovských na seba naukladaných tiel ako drevo, ktoré vo mne vždy vzbudzovali vážne a pochmúrne myšlienky. Ale presun súsošia sa neuskutočnil preto, že by tieto sochy Bystričanov strašili, ale preto, že ich autor akademický sochár Jozef Jankovič, po roku 1968 upadol do nemilosti vládnucej garnitúry a preto súsošie z múzea SNP v Banskej Bystrici po troch rokoch existencie v roku 1972 odstránili. Dva roky bolo toto zaujímavé súsošie niekde na sklade, ale v roku 1974 sa rozhodli umiestniť ho na Kalište, aby ho o desať rokov neskôr odviezli späť na jeho pôvodné miesto do Banskej Bystrice. Na Kaliští však niekto odrezal jednej soche bronzové nohy, ktoré vážili asi160 kg a ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou skončili v zberných surovinách. Dnes však stojí na Kaliští nový pamätník, ktorý tam slávnostne umiestnili len nedávno v roku 2007. Akosi sa nám všetkým až tak nepáčil. Je to päť metrov vysoký biely kváder, obložený štyridsiatimi dvoma žulovými doskami, na ktorých sú vyryté mená známych aj neznámych obetí. Predstavuje torzo vypáleného domu, či komín, ktorý sa ako jediný vypínal na zhorenisku. Nový pamätník by mal byť v noci osvietený a viditeľný až z Kremnických vrchov. Dozvedeli sme sa, že samotný pamätník stál celkovo 3 mil. korún, ďalší milión stáli úpravy okolia. Celkom sa pri výstavbe spotrebovalo šesť ton žulového kameňa dovezeného z Talianska.
V ten deň keď sme boli na Kaliští sme stretli viacerých návštevníkov, ktorí sa tam potulovali podobne ako my. Jeden z nich, ktorý mal veľmi udychčaného psa nás aj všetkých odfotil pri kaplnke, ktorá sa mi páči z celého Kališťa najviac. Je taká malá, že tam sotva dvaja ľudia zmestia, ale je útulná a hlavne, že má aj zvonicu. Tak sme na počesť všetkých obetí zazvonili. Koľko ich bolo? Všetky príručky o Kaliští uvádzajú 13 obetí, ale bolo ich podstatne viac. Na území celej partizánskej republiky zhaslo viac než 500 ľudských životov. Najsmutnejšie sú však príbehy, ktoré kričia viac než čísla a štatistiky. Nemci v marci ustupovali z východného frontu a pálili všetko čo sa dalo. Nezabudli na Kalište, ktoré im spôsobilo nemalé straty v bojoch, ktoré tu zviedli a ktoré bolo centrom partizánskeho odboja. Dňa 17. Marca 1945 prenikla do osady nemecká výzvedná hliadka, a keď asi zistila, že partizáni už nie sú takí silní na druhý deň ráno 18.3. 1945 v skorých ranných hodinách vtrhlo do dediny 300 ozbrojených Nemcov a začali konať dielo skazy. Podpaľovali domy a zabíjali. Medzi prvé obete patrilo mladé dievča 21 ročná Tonka Komorová, ktorá vybehla z domu a kričala, že sú tu Nemci. Dostala dávku zo samopalu. Alexander Bučko, ktorý býval v prvom dome od Moštenice nestihol ujsť do lesa, zastrelili ho ako sa brodil snehom. V tú zimu napadlo mimoriadne veľa snehu a Nemci obkľúčili Kalištie z južného aj východného okraja cesty, preto sa útek mnohým nepodaril. Mnohí boli upálení za živa vo svojich domoch, alebo zastrelení pred očami svojich príbuzných. Tí čo mali šťastie a prežili prvý nápor vraždenia boli zhromaždení v ľahkom oblečení či v nočných košeliach v strede dediny, kde v mraze museli stáž až do poludnia. Potom ich zobrali, 19 mužov odviedli do chotára Moštenice a tam ich zastrelili. Za živa tiež upálili 12 chorých a ranených partizánov, ktorý sa ukrývali v provizórnej ošetrovni v bunkri nad Kalištím. V Kaliští ešte zostalo niekoľko bojaschopných partizánov, boli to zbehovia z maďarskej armády, ktorí sa však nedokázali ubrániť presile a 14 z nich spolu s s jedným slovenským partizánom zahynuli. Toto všetko sa udialo len sedem dní pred oslobodením, kedy do Kališťa prišli rumunskí a sovietski vojaci.
V Kaliští pretieklo veľa krvi a bolo počuť veľa nárekov, ktoré sa v tom tichu akoby dodnes ozývajú.
Napili sme sa čerstvej vody z prameňa, či studne na Kaliští, ktorý je teraz vynovený dreveným prístreškom, novými schodmi, zábradlím a novými válovmi ako aj novou informačnou tabuľou. Všetko je pekné, len voda sa nedá až tak dobre nabrať do fľaše, lebo pramienok vody padá do válova z malej výšky, ale to nie je až také dôležité. Dôležitejšie je, že v Kaliští pribudol sad 101 ovocných stromov, ktoré reprezentujú všetky, vypálené obce na Slovensku. Stromčeky sú ešte malé, veď ich sadili asi mesiac pred našou expedíciou. Vedľa každého z nich je tabuľka informujúca o obci, ktorú strom reprezentuje ako aj o počte obetí a vypálených domoch. Tento sad prináša do Kališťa symbolický život, ale aj celoslovenskú a medzinárodnú pozornosť. Kalište sa stalo súčasťou neformálneho európskeho spoločenstva vypálených obcí Martyrys towns.
Skok Pyrenejky
Slnko poriadne pálilo a my sme sa rozhodli z Kališťa pokračovať k bunkrom, kde sídlili a boli ošetrovaní v partizánskej nemocnici kedysi partizáni. Už neraz som šiel tým smerom, ale nikdy som tam nedošiel, pretože cesta vedie okolo rúbaniska, plného černíc, malín. Tentoraz sme černiciam sčasti odolali a rozhodli sa zájsť až k bunkrom, ktoré sa nachádzajú asi dva kilometre od Kališťa. Odtiaľ sme sa snažili dostať na turistickú žltú vedúcu na Donovaly. Dokázali sme to, ale len za cenu zdolania extrémne strmej a rozbitej cesty. Potom sme ešte zakúsili malé orientačné cvičenie. Na Hrivkovej pod Hrubým vrchom sa naše pohľady opreli do prekrásnych dlhých lúk a potom technickou jazdou sme sa dostali až k rázcestiu pri Javore. Je lepšie ho však obísť sprava po lesných cestách tak, aby ste sa dostali už rovno na Polianku. My sme si však chceli pozrieť Bully, tak sme zvolili túto cestu medzi koreňmi, skalami a plotom ohradzujúcim zdroj pitnej vody.
Na Donovaloch sme si vychutnali pivo, halušky, pirohy a iné špeciality v kolibe Goral a po krátkej rozprave sme sa rozhodli, že späť do Banskej Bystrice pôjdeme už len dole. Tak sa aj stalo, ale spustili sme sa starou cestou cez Hanesy, Sliačany, Jergaly, Štubne a v Motyčkách nad vodnou nádržou sme vyšli na medzinárodnú cestu E77, ktorú pekne upravujú a rozširujú, vďaka čomu sme museli trochu postáť na semafore pri stavebnom mieste. Tam, čuduj sa svete, pred zrakmi nás všetkých objaviteľov, ale aj našich slovenských ale aj poľských, maďarských a iných motoristov Pyrenejka urobila s bicyklom tigrí skok s následným saltom ako to zvyknú robiť na motorkárskych show v popredných svetových arénach. Našťastie sa to udialo v pomalej rýchlosti a tak si to odnieslo len rozbité koleno a udretá ruka. Mňa pri zjazde k Starým Horám stihol jeden náš motorista trochu ofŕkať ostrekovačom, to nie preto, že by ma chcel občerstviť, ale ako trest za to, že som ho chcel predbehnúť, ešte mi predtým mi zatrúbil trúbou na stlačený vzduch do ucha, ako to robia pri povzbudzovaní hokejistov.
Ale ani tieto záverečné zážitky mi nijako z hlavy nevyfučali prekrásne spomienky na túto expedíciu, so skvelými objaviteľmi, medzi ktorých sa po prvý raz zaradil aj Andrej inak Právnik, ktorý tiež niečo nafotil a ktorého k nám pritiahla Hanka čiže Francúzska. Víťazom expedičného kvízu sa stal s prehľadom Vetroň čiže Alino. Všetci objavitelia boli počas expedície mimoriadne slušní, nikde sa neponáhľali a aj vďaka tomu sme nemuseli absolvovať náročnú trasu späť popod Krčahy a Jelenskú skalu cez Šachtičky do Bystrice. Ale veď niečo sme si museli nechať aj na budúce expedície. Možno sa aj vy pridáte k nám.
Ďalšie fotky si môžete pozrieť tu:
od Bohuša
od Nadi
od Andreja
vrátila tradičná energia, vďaka ktorej nás neochvejne viedol cez lúky a polia do Žemberoviec, pretože ako správni objavitelia nepôjdeme 4km po ceste keď môžeme ísť 10km cez polia. V Žemberovciach sme statočne odolali pocitu, že zasadnúť na obed po šestine cesty je príliš skoro, a dotankovali sme energiu praženicou v sympatickom hostinci v parku. Výzdoba bola veľmi zaujímavá z rôznych predmetov, ktoré majiteľ zozbieral za svojich 16 rokov pôsobenia a dodávali tomu miestu veľmi príjemnú atmosféru, hodnú zastavenia sa tu.
vrátila tradičná energia, vďaka ktorej nás neochvejne viedol cez lúky a polia do Žemberoviec, pretože ako správni objavitelia nepôjdeme 4km po ceste keď môžeme ísť 10km cez polia. V Žemberovciach sme statočne odolali pocitu, že zasadnúť na obed po šestine cesty je príliš skoro, a dotankovali sme energiu praženicou v sympatickom hostinci v parku. Výzdoba bola veľmi zaujímavá z rôznych predmetov, ktoré majiteľ zozbieral za svojich 16 rokov pôsobenia a dodávali tomu miestu veľmi príjemnú atmosféru, hodnú zastavenia sa tu.
slovákov zvyknutých sa šplhať s bicyklom okolo Krížnej a na Donovaly, je Ipeľská pahorkatina len veľmi mierne naklonená rovina. V Brhlovciach nás hneď značky prehľadne viedli do Tekovského múzea, kde je pár skalných obydlí sprístupnených pre verejnosť, vzhľadom na to, že ostatné sú ešte väčšinou obývané. Po preskúšaní si na vlastnej koži, aké to bolo spať, pracovať, variť, prať a chovať prasiatka v takom prostredí sme zistili, že to bolo fajn a že vlastne ani nebol dôvod na to, aby pračlovek opustil jaskyňu a nasťahoval sa do paneláku.
slovákov zvyknutých sa šplhať s bicyklom okolo Krížnej a na Donovaly, je Ipeľská pahorkatina len veľmi mierne naklonená rovina. V Brhlovciach nás hneď značky prehľadne viedli do Tekovského múzea, kde je pár skalných obydlí sprístupnených pre verejnosť, vzhľadom na to, že ostatné sú ešte väčšinou obývané. Po preskúšaní si na vlastnej koži, aké to bolo spať, pracovať, variť, prať a chovať prasiatka v takom prostredí sme zistili, že to bolo fajn a že vlastne ani nebol dôvod na to, aby pračlovek opustil jaskyňu a nasťahoval sa do paneláku.
ez Čankov s prestávkou na ochutnanie hrozna – samorastu, ako sa pri návšteve vinárskeho kraja patrí, až do Krškian, kde hneď ako sme vstúpili do dediny, začala hrať v dedinských ampliónoch hlasná hudba. Naše potešenie, že povedomie o odvážnom klube SOM sa dostalo už tak ďaleko, že našu expedíciu vítajú domorodci, schladilo následné verejné blahoprianie dvom mladým Krškančanom k uzatvoreniu sviatosti manželskej. Išli sme aj okolo domu, kde sa konala svadobná hostina, ale vzhľadom na to, že nás nikto nepozval ďalej, sme sa rozhodli dať prednosť šlapaniu do pedálov smerom na Podlužany. Cestička bola príjemná, málo frekventovaná asfaltka s pekným výhľadom doprava na južné úbočia Štiavnických vrchov a doľava na dva komíny jadrovej elektrárne Mochovce. Cez Podlužany sme prefrčali rovno do Čajkova, kde sme intenzívne vnímali, že sme vo vinárskom kraji nielen vďaka uvítacej tabuli na začiatku obce, ale aj vďaka tomu, že celá dedina bola hore vo viniciach na vinobraní. 
ez Čankov s prestávkou na ochutnanie hrozna – samorastu, ako sa pri návšteve vinárskeho kraja patrí, až do Krškian, kde hneď ako sme vstúpili do dediny, začala hrať v dedinských ampliónoch hlasná hudba. Naše potešenie, že povedomie o odvážnom klube SOM sa dostalo už tak ďaleko, že našu expedíciu vítajú domorodci, schladilo následné verejné blahoprianie dvom mladým Krškančanom k uzatvoreniu sviatosti manželskej. Išli sme aj okolo domu, kde sa konala svadobná hostina, ale vzhľadom na to, že nás nikto nepozval ďalej, sme sa rozhodli dať prednosť šlapaniu do pedálov smerom na Podlužany. Cestička bola príjemná, málo frekventovaná asfaltka s pekným výhľadom doprava na južné úbočia Štiavnických vrchov a doľava na dva komíny jadrovej elektrárne Mochovce. Cez Podlužany sme prefrčali rovno do Čajkova, kde sme intenzívne vnímali, že sme vo vinárskom kraji nielen vďaka uvítacej tabuli na začiatku obce, ale aj vďaka tomu, že celá dedina bola hore vo viniciach na vinobraní. 
tovanie miestnej hojdačky (niektorí si trúfli hojdať sa aj bez prilby), sme pokračovali už len nádherným zjazdom po lesnej asfaltke do Devičian a odtiaľ rovnako nádherným zjazdom po lúčnej asfaltke naspäť do Bátoviec. To už bol akurát čas, kedy sa v tomto ročnom období zhasína vonku svetlo, tak sme spokojní, že sme to akurát stihli, zasadli do miestnej krčmy. Napriek tomu, že sme vo vinárskom kraji, tu žiadne domáce víno nemali, tak sme nakoniec úspešnosť expedície rozobrali pri posedení na kofole.
tovanie miestnej hojdačky (niektorí si trúfli hojdať sa aj bez prilby), sme pokračovali už len nádherným zjazdom po lesnej asfaltke do Devičian a odtiaľ rovnako nádherným zjazdom po lúčnej asfaltke naspäť do Bátoviec. To už bol akurát čas, kedy sa v tomto ročnom období zhasína vonku svetlo, tak sme spokojní, že sme to akurát stihli, zasadli do miestnej krčmy. Napriek tomu, že sme vo vinárskom kraji, tu žiadne domáce víno nemali, tak sme nakoniec úspešnosť expedície rozobrali pri posedení na kofole.
