29 júna 2008

Expedícia Nitrianske Rudno

Dátum: 28.6.2008
Účastníci: Majka, Naďa, Alino
Cieľ: Priehrada Nitrianske Rudno a okolie, kombinovanou dopravou (obojživelník+bikes)
Dĺžka bike trasy: cca 58 km

Expedícia sa kľudne mohla volať aj Čičmany, pretože ťažisko výletu nakoniec spočívalo práve v nich. K rozšíreniu cieľa došlo krátko po otvorení mapy za účelom presnejšieho stanovenia trate. Tomu predchádzalo demokratické "strihnutie" medzi Naďou a Alinom, a keďže Naďa s ujúknutím prehrala, Liptovská Mara sa tentokrát nekonala. Vedúcej obojživelníka, Majke, to však bolo úplne jedno, pretože jej je väčšinou všetko jedno a je za akúkoľvek kravinu, čo sa v našom spolku vysoko cení. Keby bolo na mne, tak túto doporučovanú výbavu člena SOM cením najvyššou známkou, dokonca možno ešte pred vlastnosťou "výdrž" a "humor", i keď s tesným rozdielom. Ale takáto analýza nie je cieľom tejto cestovnej zápisnice, pretože by si vyžadovala zostavenie odbornej komisie, zloženej zo zástupcov všetkých zástupcov a podporou aspoň 2% členskej základne.

Takže k veci.
Do Nitrianskeho Rudna sme sa dostali na prvý šup a zaparkovali hneď na šup druhý. Kým baby zložili bicykle a porobili, čo bolo treba, išiel som na prieskum za potravou a plážami. Keďže v najbližšej reštaurácii len začínali a k plážam sa mi cez ploty nechcelo, rýchlo som sa vrátil, aby sa mi ušlo aspoň z Nadinej klobásky a papriky. Chleba som mal vlastného a vodu tiež. Po krátkom posilnení vyrazil náš pelotón smerom na sever.

Za prvou osadou, že "Liešťany" padla prvá vedomostná otázka, aby pelotón necítil ideologický deficit, keďže Bohuš sa tohto výletu zúčastniť nemohol. Napriek tomu, že otázka bola klasická "aký zver sa v erbe obce nenachádza - býk, koza, sliepka, strom", našla celý pelotón nepripravený a dokonale zaskočený, takže najväčšiu radosť z nesprávnych odpovedí mal Alino, lebo všetkých nachytal a nemusel sa babrať so zapisovanám bodov.

I keď sme fičali ďalej po asfaltke, áut bolo málo, takže sa nám dobre vzájomne predbiehalo a nezachytili nás ani radary policajtov, ktorí za dedinou márne vedľa cesty číhali.
Pred prvým väčším stúpaním sme sa odfotili, kým sa na nás dalo ešte pozerať a po krátkej porade s miestnym čehúňom, ktorý práve prifrčal z bočnej poľnej cesty na štvorkolke sme sa vydali ďalej tade, odkiaľ prifrčal. Po miernom, cca 2-3 km kopcovitom blúdení sme si dali poradiť znovu, tentokrát už od naozaj miestnych drevorubačov (prízvuk som pozorne sledoval) a vydali sme sa naspäť, odkiaľ sme na tento svet prišli. Teda nie úplne naspäť, ale dolu pod kopec - poznávacie znamenie "pasúce sa kravy". Kravy tam našťastie ešte boli, tak sme pri nich s istotou, rovnajúcou sa neistote, odbočili do ďalšej doliny, a ako sa neskôr ukázalo, tentokrát už načisto správnej. Cesta to bola príjemná, prebrodili sme pár potokov, tráv, žihľáv, bodliakov, zablatených kaluží, kravských oných, ..., až sme sa ocitli v malebnej dedinke "Zliechov". Ako prvé nás pred vstupom do dediny zaujalo poľn. družstvo so stádom pasúcich sa kráv, ktoré zdiaľky na zelenej lúke vyzeralo tak čisto a farebne, že až virtuálne. Chvíľu som mal pocit, že sledujem nejakú počítačovú hru. Po prekonaní 2 elektrických oplotení sme stretli stratené teľa, ktoré sa napriek mojej úpornej snahe nechcelo nájsť a stratilo sa ešte viac. Veď, teľa.
Nasledujúce stádo oviec bolo výnimočné zase tým, že vôbec nevyzeralo ako stádo, ale skôr ako husy, lebo utekali za svojim bačom v rade, jedna za druhou. Baču som nevidel, asi bol za zákrutou, ale musel mať ukrutánsky dlhé nohy, alebo smäd, keď za ním tie ovce tak utekali. Napadlo ma, že keby som sa tak medzi ne votrel a potom niekde odbočil, ako by sa asi bača pred krčmou čudoval, keď by za sebou uvidel len 4 zadychčané ovce. Ale dlho som sa touto myšlienkou nezaoberal, pretože smäd už kváril aj nás, takže by sme sa v tej krčme s bačom asi stretli tak, či tak a mne sa utekať, na rozdiel od neho nechcelo.

Krčmu sme našli poľahky, trčala z nej kostolná veža a tak sme si dali prvú regulérnu prestávku. Kým som vnútri zjednával cenu za 3 kofoly, baby sa vonku stihli zoznámiť s tak akurátne na pracovnú teplotu naštartovaným miestnym kunčaftom, Pištom Smilníkom (tak sa im predstavil), ktorý sa s nimi chcel najprv ... no, proste, neurobiť hanbu svojmu menu, ale nakoniec by mu asi aj meranie síl stačilo, pasovanie, či akú disciplínu to tam v dedine pestujú, lebo furt nám len sval na pravej ruke ukazoval a do hrude sa bil, že je tam najváženejším a najsilnejším občanom. Keď ani to nepomáhalo, prinútil nás otočiť sa aspoň smerom k jeho pýche, zelenému traktoru, ktorý mal odparkovaný obdaleč. Po našom uznanlivom pokývaní hlavami sa upokojil a uistil, že aj naďalej ostáva najváženejším a najväčším v dedine. Dokonca nám na rozlúčku zakýval a cudzím jazykom sa prihovoril, že "čhau". Majka mu aj odkývala, ako jediná z nás totiž rozumie rôznym talianskym dialektom, vyslovovaným so špeciálne zalomeným jazykom.

Hodiny naznačovali, že ak chce Majka stihnúť na 20:00 doma divadlo, teda nie doma, ale v divadle, musíme už začať krútiť pedálmi disciplinovanejšie a tak sme sa zastavili až v Čičmanoch. Do Čičmian sme sa dostali popod pekný vrch Strážov, za ktorým začínala Rajecká dolina, moja srdcovka. Návšteva Čičmanov bol môj dávny sen, ale keďže sa tam chodia len muchy otáčať, nikdy sa mi nepodarilo mať tade cestu. Až teraz. A stálo to za to, lebo takú dobrú zmrzlinu som ešte nikde nejedol. Ale nie, zmrzlinu sme si tam vôbec nedali, lebo Naďa mala čerešne. Preskúmali sme teda celú obec od severu na juh a nakoniec sme si kúpili aj vstupenky do múzea - pomaľovaných dreveníc so zaujímavým obsahom a popisom. V Čičmanoch sa konala druhá, a zároveň posledná vedomostná otázka, s miestnou témou, a na moju veľkú radosť som zase vyhral ja, zadávateľ otázky, lebo nikto neuhádol. A tak som s víťazoslávnym výkrikom, spokojný a naradostený mohol zahájiť cestu domov.

Domov sme sa však rozhodli ísť inou cestou, ako sme prišli, skratkou cez hory, smerom na dedinku Gápeľ. Keďže som na skratky macher, ničoho sme sa nemuseli obávať. Tentokrát sme však naozaj trafili. Napriek neznačkovanej trase, napriek v tráve sa strácajúcej ceste a pomýlenej mape sme sa do toho Gápľa na počudovanie dostali. Ďalšie laborovanie lesom smerom na Čavoj však už nebolo schválene, lebo vysoká hodina, takže sme to vzali asfaltkou priamo do Nitrianskeho Rudna. Aby sme sa stihli aj okúpať. Do Rudna sme dorazli s dostatočnou rezervou, našli sme si výbornú pláž a v pohode si zaplávali.

Po ceste domov autom sa už nič mimoriadne nestalo, jedli sme čerešne, fľusali vom oknom kôstky a rozmýšľali o ďaľšom výlete. Nakoniec sme dospeli k záveru, že ešte toto leto by sa nám patrilo ísť preskúmať na bicykloch Francúzsko. A tak sme sa dohodli, že vytvoríme pracovnú skupinu a poskladáme sa na zapožičanie nejakej dodávky, ktorá by dokázala pojať aspoň 6 bicyklov a niekedy v lete vyrazíme. Kto má záujem, môže sa prihlásiť, aby sme vedeli, aká veľká má byť tá dodávka. Termín ešte nie je jasný, to sa ukáže aj podľa účastníkov. Zatiaľ sme istý štyria, lebo Hanka vraj pozná domorodý jazyk, keďže tam voľakedy voľačo študovala, asi domorodcov.

K fotodokumentácii sa dostanete tu, ale teoreticky aj cez link Fotogaléria vpravo.

16 júna 2008

Expedícia Chočské vrchy

Naša chuť objavovať nás tentoraz zaviala do končín trošku vzdialenejších od BB a tak sme sa v zostave Bohuš, Teo, Naďa, Majka a Hanka vybrali do Bešeňovej, aby sme si odtiaľ spravili bikový prechod Chočskými vrchmi z Liptova na Oravu a naspäť. Doviezli sme sa autíčkom na parkovisko pred Thermal parkom Bešeňová, ale na rozdiel od ostatných návštevníkov sme pred teplou vodou dali prednosť šľapaniu do pedálov. Naša prvá zastávka – dedinka Lúčky, nás zaujala nádherným 13m vysokým Lúčanským vodopádom, ktorý patrí medzi najvyššie na SR. Za to namiesto sľubovaných nádherných bielych lúčanských travertínov sme našli len zarastený kameňolom s pár šutrami stmavnutými vetraním. Ale veríme, že pod povrchom sú pekné :)

Nasledoval výšľap ku kúpeľom Lúčky, kde sme objavovali úžasné umelecké diela z travertínu, ako napr. dielo Stôl hojnosti, ktorý predstavoval kamenný stolík a na ňom položené zo 3 šutre. Vraj tie diela boli vytvorené umelcami, ktorých si pozval nejaký domáci mecenáš, živil ich 4 týždne, oni sa mohli flákať po okolí a potom svoje zážitky sprostredkovať vytesaním do kameňa. Škoda, že ich vysoko vyvinuté vlohy ostali nedocenené takými umeleckými diletantami ako sme my.

Po pár tradičných Bohušových kvízových otázkach sme pokračovali v ceste, po ľavej strane našu expedíciu sledoval majestátny Veľký Choč. V sedle nasledovala menšia obedná prestávka (kde sme opäť neunikli Bohušovmu testovaniu našich slabých vedomostí lúčanských zvykov) a zjazd do Osádky. Odtiaľ namiesto očakávanej pohodovej rovinky do Malatinej, nás zaskočil slušný stupák, ale za odmenu sme mali hore krásny výhľad na Oravu, Západné Tatry aj Malú Fatru. V Malatinej sme sa u jednej babky uistili, či ideme správnym smerom („Bešeňová? Aľe áno, to máte toť po rovinke“), a pokračovali sme asi 20% klesaním dolu kopcom, kde sme stretli sympatického pastiera kráv, ktorý nám prezradil, že huby budú rásť za 10 dní, lebo už to cítiť vo vzduchu, že presne na tomto mieste natáčali aj film Tri gaštanové kone a odporučil nám návštevu Liptovského hradu, lebo „jasnéee, to je rovinka, tam aj bicykľami v pohode vyjdete“. Nasledoval fakt slušný stupák po šotoline a následne výstup po turistickom chodníčku skoro kolmo hore (bicykle sme nechali dole uviazané, bo by sme ich tam nevyteperili ani náhodou). Výhľad z Liptovského hradu, resp. skôr z jeho ruiny fakt stál za to, ale poučenie dňa: Nikdy neverte Oravákom (radšej ani tým z Liptova), keď spomínajú rovinku, radšej si pripravte horolezecká laná.

Do Bešeňovej sme došli podvečer, slávne travertíny, ktoré sú v budapeštianskom parlamente aj v Paláci národov v Ženeve sme síce nenašli, ale za to sme sa pohostili bryndzákmi na Gazdovskom dvore s príjemnou obsluhou (jediná jej chyba bola, že nám nevedela povedať, kde tie bešeňovské travertíny sú) a cestou domov sme sa už len z auta smiali dažďu, ktorý mohol akurát tak len vymáčať bicykle na streche auta, ale už bez nás. :)