Zobrazujú sa príspevky s označením Naše expedície. Zobraziť všetky príspevky
Zobrazujú sa príspevky s označením Naše expedície. Zobraziť všetky príspevky
30 decembra 2011
24 júna 2010
Ako SOM bol v rakúskych Alpách
Účastníci: Majka, Hanka, Alino, Peter
Cieľ: rakúske Alpy
Dĺžka trasy: kto vie
Prevýšenie: Hanka vie
Najvyšší bod: Hanka vie
Trasa: BB - BA - Kaprun - Salzburg - BA - BB
Koncom mája, po spamätaní sa z Indie si naša Pyrenejka spomenula na minuloročné, popyrenejské plány na prieskum rakúskych Álp. Ktosi vtedy navrhoval 5-dňovú expedíciu, ktorá sa v januári 2010 scvrkla na predĺženú víkendovku a teraz v máji sme sa ju rozhodli absolvovať. Naše plány povzbudila aj správa o nedávnej Pyrenejkinej reštitúcii ojazdeného Hundai Santa Fe, ktoré je pre vysokohorské expedície ako stvorené.
29 októbra 2009
Ako SOM bol v Pyrenejách
Účastníci: Majka, Hanka, Alino, Bohuslav-®I
Cieľ: Fr. Pyreneje + trochu španielske
Dĺžka trasy: dokopy auto + bike 4995 km
Prevýšenie: doplní raz Hanka
Najvyšší bod: doplní raz Hanka
Trasa: BB - Cerbére - Duna de Pyla - Bordeax - BB
Tu bude raz správa z cesty.
Fotky sú už teraz tutok.
28 septembra 2008
Bola SOM v Nízkych Tatrách - časť 2.
... predošlá časť
... áno, áno, presne tak to bolo. Až na pár detailov...
Vysokí komisári SOM sa netrepali z BB, aby nám oznámili, že neprídu, ale preto, že takmer prídu. Ziaľ len na 1 deň a opačným smerom než my, teda len na Chopok a Ďumbier. Ja som trochu zvesila hlavu, lebo ako žena budem musieť bojovať zase sama a utrpela aj moja bodychtivosť, pretože som si myslela, že tým pádom nesplňame min. počtovú podmienku pre započítanie výletu do tabuľky túr.
pomalších členov odtrhe a následne ich potupne, formou esemesiek, informuje o svojich niekoľkohodinových náskokoch, úspechoch, dosiahnutých vrcholoch, ľahkom kroku, žiadnych pádoch a podobne. O jednom by som vedela ...
Fotogaléria
... predošlá časť
... áno, áno, presne tak to bolo. Až na pár detailov... Vysokí komisári SOM sa netrepali z BB, aby nám oznámili, že neprídu, ale preto, že takmer prídu. Ziaľ len na 1 deň a opačným smerom než my, teda len na Chopok a Ďumbier. Ja som trochu zvesila hlavu, lebo ako žena budem musieť bojovať zase sama a utrpela aj moja bodychtivosť, pretože som si myslela, že tým pádom nesplňame min. počtovú podmienku pre započítanie výletu do tabuľky túr.
Takže sme teda "pred tým obedom", o pol deviatej vyrazili. Po pár prejdených metroch telefonovalo ďalšie omeškané RI, že nejde s nami, ale tiež len na jeden deň a na Chopok a Ďumbier... Náladu som si musela zdvihnúť v hoteli Golf pri voňavej tráve, pardon káve, čo sa stretlo so všeobecným znechutením ostatných, i ked nakoniec prisadli. Bože Majka, prečo si nešla?
Obed a Alinom spomínaný telefonát ohľadom rezervácie nocľahov sme absolvovali hneď nad Páleničkou (1100m). Chatár Ďuri z útulne ma skutočne týždeň pred túrou ubezpečil, že ubytovanie sa u nich nerezervuje, ale že sa ešte nestalo, aby sa niekto nevyspal. No veď hej, spanie pod holým nebom 2000m nad morom v septembri je úžasná romantika. Ako už Alino spomenul, dostala som len mierny, nič neznamenajúci, rýchlo sa vytrácajúci výkyv dobrej nálady. Akonáhle sa spomenula možnosť, že by jeden z nás mohol ísť popredu zabezpečiť spanie, ukľudnila som sa úplne.
No viac som nášho Vetroňa nevidela. Až večer, pri kartách. Ubezpečujem Vás, aj seba, že musel poriadne bežať, lebo inak by sme si my ostatní museli priznať, že sme len tlupa nepodarených slimákov a lunochodov. A to zase nie! Cesta bola síce náročná, ale aj my sme sa držali statočne. Náročnosť spočívala hlavne v niekoľkohodinovom strmom stúpaní, keď sme pod Krpáčovom z Črmného /635/ vystúpali na začiatok hrebeňa, Žiarsku hoľu /1844/. Po tento bod to nebolo obzvlášť očarujúce, i keď za zmienku stoja lesné plody, ktorých je tu ajajáj, ba až habadej. Niektorí členovia našej výpravy ich však trucovite ignorovali, akoby čučoriedky, černice, či brusnice mohli za to, že sme nevládali ani ústa otvoriť.
No viac som nášho Vetroňa nevidela. Až večer, pri kartách. Ubezpečujem Vás, aj seba, že musel poriadne bežať, lebo inak by sme si my ostatní museli priznať, že sme len tlupa nepodarených slimákov a lunochodov. A to zase nie! Cesta bola síce náročná, ale aj my sme sa držali statočne. Náročnosť spočívala hlavne v niekoľkohodinovom strmom stúpaní, keď sme pod Krpáčovom z Črmného /635/ vystúpali na začiatok hrebeňa, Žiarsku hoľu /1844/. Po tento bod to nebolo obzvlášť očarujúce, i keď za zmienku stoja lesné plody, ktorých je tu ajajáj, ba až habadej. Niektorí členovia našej výpravy ich však trucovite ignorovali, akoby čučoriedky, černice, či brusnice mohli za to, že sme nevládali ani ústa otvoriť. Prelez (inak sa to nazvať nedá) kosodrevinou bol skutočný záhul. Po ňom nasledovalo historické vyhlásenie istého popradčana v ľahu na skale (na tráve pri Bosorkách - 1710), že on už ďalej nejde a nech ho tu necháme čestne umrieť. Len Dávid akoby mal z kroka na krok viac energie. Lenže keď sme na Žiarskej holi vo výške s rozhľadom na pol Slovenska uvideli, čo nás ešte čaká, do očí sa začali tisnúť slzy a na tváre zúfalstvo ešte aj kamzíkom, ktorí na nás z neveľkej diaľy pozerali.
A tu zrazu, milí priateľlia, na Žiarskej holi, vo výške 1844 metrov nad morom, okolo pol štvrtej popoludní, ked sme pochopili, že už nič horšie nás nemôže postretnúť, zrazu skončili všetky mrzutosti našej veľkej expedície. Po Vetroňovom čierno-humorovom telefonáte, ked sme už boli psychicky pripravený dokonca aj na spanie pod holým nebom sa začala jedna nádherná, radostná a krásami prírody naplnená púť.
Mimochodom, mám jeden návrh, ktorý očakávam, že nebude braný vážne a síce, stanoviť novú funkciu PROVOKATER TURBO MAXIM TOTAL PROFESIONAL GRAND KUJÓN pre toho člena nášho spolku, ktorý sa od ostatných,
pomalších členov odtrhe a následne ich potupne, formou esemesiek, informuje o svojich niekoľkohodinových náskokoch, úspechoch, dosiahnutých vrcholoch, ľahkom kroku, žiadnych pádoch a podobne. O jednom by som vedela ...Fotogaléria
... predošlá časť
22 septembra 2008
Bol SOM v Nízkych Tatrách - časť 1.
Dátum: 6.-7.9.2008
Účastníci: Alino, Daniela BR, Dávid BR + hostia Robo a Marek z PP
Cieľ: Chabenec (1955)
Dĺžka trasy: cca 45 km
Prevýšenie: cca 1303 m
Najvyšší bod: Dereše 2003 m/Alino aj Ďumbier 2043 m
Trasa:
1. deň Tále, Krpáčovo, Žiarska hoľa, Skalka, Koltliská, Chabenec, útulňa pod Chabencom
2. deň útulňa, Chabenec, Kotliská, Poľana, Dereše, Chopok, Ďumbier, Trangoška
Fotogaléria
Spolok SOM dostal tento rok nové posily (Danku z BR a jej syna Davida) a hneď sa to prejavilo na forme a obsahu jeho doterajšieho zamerania. Vymysleli takú túru, na ktorú sa už ani bicyklom nechcelo. Vraj Chabenec. Nakoniec z toho bol aj Chopok, aj Ďumbier, aj Štefánička, ... ale čo budem vyratúvať, poďme po poriadku.V sobotu, skoro ráno, nás zobudili dvaja vysokí komisári OSN, vlastne SOM (Provokatér Brave a Provokatér Great), ktorí nám prišli z BB osobne oznámiť, že neprídu. Chvíľu nám trvalo, kým sme rozospatí pochopili význam tohto posolstva, ale keďže sme zvyknutí na všeličo, rýchlo sme sa zorientovali, obliekli, najedli a začali si baliť ruksaky.
Časovú rezervu úspešne pohltili raňajky a obliekanie, takže sme na trať vyrazili takmer pred obedom. Prvú prekážku - neústupnú ochranku golfového ihriska sme oblafli obídením celého areálu. Za areálom sme zistili, že časová rezerva stále nie je úplne vyčerpaná, čo sa o nás už povedať nedalo, tak sme si sadli do reštiky na kávu. Keď už sa nám konečne začalo zdať, že zostávajúci čas na Chabenec bude dostatočná výzva aj pre trénovaného dostihového koňa, vyrazili sme na trať.
Prvý kopček za Krpáčovom naznačil, že nikdy nie je tak teplo, aby nemohlo byť teplešie, ani tak strmo, aby nemohlo byť strmšie. Vyzlečení do pol pása, s jazykmi okolo pása sme sa konečne dopracovali k prvej stravovacej prestávke.
Božské ticho, sprevádzané hlasným mľaskaním a tichým poprdávaním prerušil zrazu provokačný telefonát od kamaráta (tretieho RI), ktorý dobýjal Chabenec z opačnej strany. Vraj, či máme rezervované nocľahy, lebo útulňa je už teraz preplnená. V tej chvíli sme boli asi tak v 1/10 cesty. Reku, jasné, že máme, veď Danka-organizátorka má vždy šecko pod kontrolou. Lenže nemala. Jej týždeň starý pokus o rezerváciu bol vraj zmarený samotným chatárom, že sa nemáme báť, miesta je vždy dosť. Tak sme mu hneď zavolali, či platí jeho matematicko-logický výrok spred týždňa. Dozvedeli sme sa, že platí - len s miernymi obmenami. Kto skôr príde, ten skôr melie. A kto príde posledný, ten bude mlieť do rána .... zubami pred chatou. Vonku je vraj vždy miesta dosť. Niektoré členky nášho tímu dostali miernu mozgovú príhodu, spojenú s moreplaveckou nevoľnosťou a tak sa mi konečne podarilo ujať slova. Navrhol som vrátiť sa na Krpáčovo a okúpať sa v jazere. Tento návrh však ostal nedocenený a bol prebitý protinávrhom - vyslať jedného rýchleho kuriéra vpred, ratovať posledné voľné fleky v útulni. Neviem, prečo pri tom pozerali všetci práve na mňa, ale asi netušili, že aj toto je voda na múj mlejn.
A tak som neváhal a rozbehol som sa naznačeným smerom. Hovorím si, keď sa nenajem, aspoň si zabehám. Chvíľu sa mi motal popod nohy krpec David, ale po pár zátačkách som sa ho úspešne striasol a uháňal prériou sám, ... ako taký fták. Vpred, k šťastejším zajtrajškom! Vpred, k ubytovaniu pre každého občana! Vpred, k ... atd. Pred očami som mal v tej chvíli budúcnosť celej svojej krajiny. Préria sa však čochvíľa zmenila na prekážkovú dráhu a keď ma kosodrevina prinútila znížiť rýchlosť aj podvozok, prešla ma aj radosť z vlastenectva. Plazil som sa po štyroch, ako tuleň, dobrého pol kilometra. V ušiach mi hučalo, z nosa sa lialo, v hlave, na lakťoch a kolenách tlačilo, píšťalku trčiacu z ruksaka furt kdesi zachytávalo. Uvedomil som si, že nemôžem tak rýchlo meniť nadmorskú výšku, keďže krvný tlak sa nestíha prispôsobovať. Musel som spomaliť, vody sa napiť, pookúňať. Videl som krásne výhľady, hmlu, aj slnko, kamzíky, aj havrany, trávnaté masívy, aj skalné bralá. Ako dobre, že idem sám, pomyslel som si, utierajúc si sopeľ do rukáva a kochajúc sa tichou prírodou. Hlavne Kotliská mi utkveli v pamäti, ešte teraz ich mám pred očami.Na útulňu som nakoniec dorazil s bohatou časovou rezervou, vyzul sa a ... odpadol. Ked som sa prebral, zaplatil som za všetkých plnú sumu aj s tringeľtom, s chatárovým prísľubom rezerváce nadštandardných miest a zavolal zvyšku družiny, aby som sa dozvedel, že sú stále len v 1. tretine trasy. Tak som sa nagulášoval, napivoval, pospal, posedel, znovu napivoval, znovu pospal, až konečne dorazili zvyšky pelotónu. Podľa ich ksichtov som poznal, že dnes budem mať v kartách šťastie. A tak aj bolo. Hned, ako sa najedli som rozdal sedmu a vyhrával jeden rum za druhým, až kým chatár nevyhlásil o 21:30 hromovým hlasom celozávodnú večierku. Vtedy začalo zaujímavé delenie lôžok, podľa priezvisk. Najprv sa pridelili postele. Potom prístelky. Potom matrace. Naše mená stále neodzneli. Mrkol som sprisahanecky na partiu a šepkám, určite má pre nás oddelenú izbu, len to nechce pred osatnými prezradiť. Rozdala sa už aj polovica stolov, ked zrazu zanelo "Haviarovci"! Tu!
Kričím a naťahujem ruku pre kľúč od apartmánu. Zarastený zálesák však ukázal rukou na ošarpaný stôl v kúte miestnosti s lavicou a hovorí, "to je vaše"! Kukáme po sebe ako puci, ale rum a únava urobili svoje a tak sme sa na tie drevá len zvalili a pospali ako zaklatí.Fotogaléria
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)