Ako SOM bol na APHA TRAIL RIDE 2009

Dátum: 3.10.2009
Účastníci: Alino, Majka
Cieľ: Ranč pod Ostrou skalou v Slovenskom raji
Dĺžka trasy: zo 30 km? zo 4,5 hod.?
Trasa: ranč – Besnik – Čuntava – Dankova – Podhanisej – Voniarky – Osikova - Ranč

Fotogaléria

Ako SOM bol v Pyrenejách

Dátum: 13.9. - 23.9.2009
Účastníci: Majka, Hanka, Alino, Bohuslav-®I
Cieľ: Fr. Pyreneje + trochu španielske
Dĺžka trasy: dokopy auto + bike 4995 km
Prevýšenie: doplní raz Hanka
Najvyšší bod: doplní raz Hanka
Trasa: BB - Cerbére - Duna de Pyla - Bordeax - BB

---

Tu bude raz správa z cesty.
Fotky sú už teraz tutok.

Dobré tipy na dovolenku na bicykloch

Keďže momentálne nepribúdajú správy o vlastných výletoch, pridávam niečo na inšpiráciu.

---

Na ostrovoch si vždy nájdu ubytovanie na mieste, z ktorého je to približne rovnako ďaleko do všetkých končín ostrova a odtiaľ vyrážajú na celodenné výlety.
Denne prejdú na dovolenkách bicyklom priemerne asi sedemdesiat kilometrov, na Brači denne prešli aj cez osemsto metrov vysoký kopec, ktorý mu v strede dominuje. „Má to úžasnú výhodu byť každý deň na inom mieste, zastaviť a kúpať sa, kde sa nám zachce.
Nikto nás neobmedzuje a bicyklom sa dostaneme naozaj všade. Keď sme zbadali z kopca peknú lagúnu, bicykle sme priviazali o strom, zbehli dole, okúpali sa a zase sme pokračovali v ceste.
http://cestovanie.sme.sk/c/4912231/dovolenka-na-vlastnu-past.html

Tak toto sa oplatí ...

Programové tézy novej vlády 2010

Zrušíme obmedzenie vjazdu cyklistov na lesné cesty.
Zdroj: Programové tézy pravice (kompletný dokument)

Európska komisia zriaďuje splnomocnenca pre cyklistiku

Podľa vyhlásenia kabinetu Antonia Tajaniho, komisára Európskej komisie pre dopravu a energetiku, bude zriadená pozícia Splnomocnenca EK pre cyklistickú dopravu. Bude zodpovedný za koordináciu koncepcií bicyklovej dopravy (vrátane cykloturistiky) v štátoch EÚ. Zriadenie takejto vysokej pozície ukazuje na prudko rastúci význam cyklistickej dopravy v Európe a môžeme od neho očakávať lepšie vytváranie podmienok pre bicykle aj na Slovensku. Viac sa dočítate tu (v angličtine). 
Zdroj: www.vitajtecyklisti.sk

Certifikácia cyklistických zariadeni v SR

Cieľom certifikácie Vitajte cyklisti! je vytvoriť sieť turistických zariadení a služieb, ktoré sú prispôsobené potrebám cyklistov a tým podoporiť cyklistickú dopravu a cykloturizmus na Slovensku. Certifikované zariadenia musia spĺňať niekoľko požiadaviek, ktoré uľahčujú návštevu a pobyt cyklistom, napríklad musia mať bezpečné miesto na odloženie bicykla, disponovať základným náradím, poskytovať informácie, potrebné pre cyklistu, umožniť umytie bicykla či pranie výstroje a pod. Kompletný zoznam všetkých povinných aj voliteľných kritérií.
Zdroj: www.vitajtecyklisti.sk

Cyklisti mohou do nevěstince "za hubičku"!

Dopady hospodářské krize postihly i nevěstince a tak berlínské “domy lásky“ přichází se slevami pro klienty, kteří přijedou na kole nebo veřejnou dopravou. Snaží se tak oslovit novou skupinu klientů. Za pětačtyřicetiminutovou návštěvu v nevěstinci zaplatí místo obvyklých 70 eur (asi 1820 korun) “jen“ 65 eur. Nové nabídky podle Götze využije denně tři až pět nových zákazníků. "Zelená sleva" prý také zmírnila problémy s parkováním v okolí nevěstince.
Zdroj: www.blesk.cz

Banská Štiavnica DeLuxe

Dátum: 24.05.2009
Účastníci: Soňa + rádio
Cieľ: banská Štiavnica
Dĺžka trasy:
Prevýšenie:
Najvyšší bod:
Trasa: Doné Hámre - Hodruša - Štiavnica- Richnava (jazero) -Voznica -Dolné Hámre

---

Zdá sa, že tento víkend som sama niesla oddielovú zástavku. V sobotu sa podarilo vykonať všetky úkony na záhradke, nedeľa voľná.
Veľmi sa mi páčilo minulý týždeň na trase do BŠ cez Hodrušu, tak som si povedala, že si to prejdem ešte raz a odfotím, čo mi padlo minule do oka. Len cesta po hlavnej do Dolných Hámrov ma odrádzala. Nuž tak pozerám do mapy, pozerám iné trasy hľadám, ale oči mi stále lem utekali k Hodruši. A vtedy to prišlo! Veď hlavná cesta ide súbežne s TRAŤOU. FUNKČNOU TRAŤOU! Cestovný poriadok potešil informáciou o osobáčiku o 6. 53, ktorý dokonca stál priamo v Dolných Hámroch. Bohužiaľ ráno som trochu prispala a fotoaparát zostal visieť na vešiaku, ale prádny výšľap to bol aj bez fotenia. V Štiavnici som bola pred 10-tou a čajovňu mi otvárajú len o 11, tak sa bolo ešte po mestečku pomotať. A potom pri čajíku som z dlhej chvíle mapu vytiahla a zbadala som jednu cestu, ktorú som predtým nezaregistrovala. Tá cesta ide vlastne súbežne s cestou do Hodruše, ibaže v inej doline, popri potôčiku Richnava a vyúsťuje vo Voznici. Nuž som sa rozhodla skúsiť. Dnes nebolo až tak teplo, ale kúpať sa treba a Richnavské jazero po ceste... tak neokúp sa..keď ťa zvádza na zelenú kľudnú hladinku. Od jazera ďalej začala pravá objaviteľská časť cesty, lebo tam som ešte nebola. Ukázalo sa, že od toho jazera to bolo stále len dolu kopcom. Veľmi mierne, veľmi dlho a čo je najdôležtejšie, neuveriteľne čarovne. Stará asfaltka zatvorená pre autá. Jeden zelený kaňonček. Približne v strede doliny na ceste stáli z ničoho nič dve bielo biele kozy. Keby na mňa prehovorili ľudskou rečou, vôbec by ma neprekvapili. Stavím sa, že keby som sa obzrela, tak by mala každá na hlave jeden svetielkujúci rožtek.
Popis cesty z Voznice do ZV nie je zaujímavý. Stihla som vláčik o 15. 38, z neho vystúpila v Hronskej Dúbrave a dokrútila to do prvého záhradného pohostinstva v meste na malé čapované zaslúžené pivko.
Každý výlet je dobrý, ale niektoré výlety sú za odmenu.

Banskaá Štiavnica

Dátum: 17.05.2009
Účastníci: Soňa kružliakova a jej rádio
Cieľ: Banská Štiavnica
Dĺžka trasy:
Prevýšenie:
Najvyšší bod:
Trasa: Zvolen-Žarnovica-Hodruša Hámre- Banská Štiavnica-Hronská Dúbrava-Zvolen

---

Ani ja som nezahalala a dala si Zvolem - Zarnovica- Hodrusa-Banska Stiavnica- cajovna Klopacka- Pocuvadlo a spat cez Stiavnicu- cajovnu do ZV sez Hronsku Dubravu. neviem, kolko to bolo km, ale asi dost. cesta dobra, do Ziaru zo ZV sa da ist po starej ceste, na ktorej takmer ziadne auta a potom do Zarnovice po hlavnej ceste, ale v nedelu rano to bolo znesitelne a nie je to az tak daleko. vyrazila som este pred 6 -tou, popri Hrone opar a prijemne chladno. Zo Zarnovice do Hodruse to je jedna basen, ale poriadne do kopca. V Stiavnici som bolo pekne rozhorucena a najlepsie je vtedy schladit sa a najlepsie schladzovadlo je Pocuvadlo...a tak som sa isla schladit. mozno, ze v plavkach by bolo vo vode teplejsie, ale bez plaviek to ma ine kvalitky..a cele Pocko bolo moje. jaaaj - FANTAZIA. Voda nielen schladila, ale aj osviezila a nabudila na cestu spat. Cervene ruky mne nehrozia, lebo roky rokuce nosim kosele po starom otcovi. je to lahke, vzdusne a schne to priebezne. nevyzera to sice znackovo, ale je to ohromne prakticke :-). domov som dorazila tesne pred 18 a hned mi volala mama, ci som nezabudla ist postriekat vosky....nuz zabudla a tak mi neostavalo nic ine len sa zvrtnut a ist do zahradky. Vosky som vyvrazdila, ale to uz bolo maximum, co som z mojho telicka vydolovala. myslim, ze som spala skor, ako mi hlava dopadla na vankus. AVSAK dnes som bola obzvlast mila maturitna skusajuca - taka mila - taka kludna:-)Sona

Na Krááľoveej studni ...

Dátum: 17.5.2009
Účastníci: Alino, Vierka
Cieľ: horský hotel Kráľova studňa
Dĺžka trasy: 59,92 km
Prevýšenie:
Najvyšší bod: horský hotel Kráľova studňa, 1264 mnm
Trasa: BB, Dolný Harmanec, Bystrická dolina, horský hotel Kráľova studňa, Košarisko, Zalámaná dolina, Horný Harmanec, BB

---

Nedali sme sa zastrašiť piatočným zamračeným počkom a v sobotu sme sa predsa len vybrali na Kráľovu studňu (1264 mnm). Šlapalo sa nám dobre, slniečko hrialo, ba priam pálilo, však Alino môže ukázať svoje červené ruky :o)) ako dokaz. Na horskom hoteli Kráľova studňa nebolo po turistoch, či cyklistoch žiadnej stopy, s výnimkou tých, čo proti nám prefičali ako vietor, keď my sme už hore ani tlačiť nevládali. Na terase sme si chytili super pľac na opaľovanie našich bielych tiel po zime. Po poriadne dlhom oddychu sme nasadli na naše tátoše a šup dole. Teda až také šup to nebolo, bo nás poriadne vytriaslo a tentokrát ma neboleli nohy zo šlapania, ale prsty na rukách z brzdenia. Výlet sme náležite v Bystrici zapili pivom a potom sme sa spokojne pobrali domov.
Športu zdar :o)
Vierka

Ako zabudol, že SOM Tri kríže už dobýjal

Dátum: 10.5.2009
Účastníci: Majka, Danka, Naďa, Alino
Cieľ: Hostinec
Dĺžka trasy:
Prevýšenie:
Najvyšší bod:
Trasa: BB, Malachov, Horné Pršany, Tri kríže, Hostinec, Skalka, Görgeyho tunel, Tajov-Lesák, BB

---

Konečne sme sa v tomto roku dali dokopy viacerí SOMa®I na väčšiu bike túru. Návrh bol Hostinec alebo Kráľová studňa. Hostinec preto, že tam minulý rok dobre bolo a Kráľová studňa preto, že som bol zvedavý na novo rekonštruovaný hotel. Lenže poniektorí SOMa®I keď počuli "Kráľová studňa" predstavili si asi Kilimandžáro a prelobovali Hostinec. Vraj pôjdeme cez Malachov, toť za rohom, ... atď. Ja som bol viac nastavený na Kráľovú studňu, tak som sa nad cestou na Hostinec veľmi nezamýšľal. Naviac, Hostinec navrhla Majka, domáca z Malachova, tak som sa spoľahol, že to má premyslené. A tak sme ráno, po kávičke, okolo 10:00 vyrazili.
Začiatok bol v pohode, po asfaltke, dozvedel som sa novú skratku medzi Malachovom a Pršianskou cestou a aj pokračovanie za Hornými Pršanmi cez les bolo príjemné. Prikladám 1 foto, či niekto spozná, kde to je.

Postupne mi začalo dochádzať, kade vlastne ideme, žial neprišlo to dostatočne rýchlo a ostro. Neskoro som si spomenul na môj výrok z 1.5.2007, že "Cesta na Tri kríže ňení žádná cyklo sťezka. Koňa tam ňehodno vyhnať." Rozjasnievať sa mi začalo až pri prvom tlačiaku napešo, do kopca, keď sa ma breznianska rýchlokorčuliarka v bielych nohaviciach začala vypytovať, či toto je ten kopec, ktorý som medzi rečou spomenul. "Nie, toto nie je ten kopec, na tento si ani nespomínam, "iný" kopec som mal na mysli" odvetil som. Postupne som si uvedomoval, že som zabudol na viac kopcov, a že nás čaká pekná fuška. Kolegyne začali opatrne prezvedať, či aj na Kráľovú Studňu by ich čakala takáto galiba, lenže to už bolo trochu neskoro. Keď sme vytrepali bicykle na hrebeň, teda skoro na pleci na hrebeň, tak sa nám naskytlo čiastočné zadosťučinenie v podobe pekného výhľadu. Po oddychu sme prekonali ešte pár "kopčekov" a ocitli sme sa na 3 krížoch. Už začínam tušiť, prečo to má v názve "kríže". Dlho sme sa nezdržali a pálili na druhú stranu hrebeňa, na Hostinec.

Na Hostinci bolo všetko, ako sme pred rokom zanechali, chatárka Ivetka, pahreba, aj bradáč na lavičke, len medovina bola fuč. Ale zase, mali pivo. Tak sme si rozdúchali pahrebu, opiekli slaninu, dojedli zvyšky, pookukovali miestnych príchodzích a odchodzích, poradili sa s domácimi kade ďalej a vydali sme sa do Králického sedla akousi skratkou. Skratka sa nečakane vydarila, konečne viem, ako vyzerá Zlatá studňa, či ako sa tomu kopcu nadáva a fakt sme prišli tam, kde sme chceli. Síce inou cestou, ako sme si predstavovali, ale zrazu sme boli tam - v Králickom sedle. Tam prebehlo obligatórne hlasovanie, s obligatórnym výsledkom, kde bola Naďa obligatórne prelobovaná, že domov ešte nejdeme, ale pokračujeme po hrebeni, cez Skalku a tunel až na Lesák. Musel som jej síce za to obligatórne sľúbiť 1 kofolu, ale ... čo by som nesľúbil ...

Do konca cesty sa už v podstate nič mimoriadne nestalo, až na 1 nepríjemnú zachádzku, cez nepríjemné prekážky, kde sme viac tlačili a prenášali, ako picikľuvali, Nadine nervy, že už má toho dosť, moje nervy, že som ich musel každú chvíľu čakať, Dankine nervy, že sa jej pokazila brzda a Majkine nervy, že dostala defekt na koleno. To ma ukľudnilo, pretože, keď majú nervy ostatní, nemusím sa nervovať ja. Majke nakoniec vyfučala para cez deravé koleno, Naďa ju pustila do kofoly a Danka do .... bielych krasokorčuliarskych nohavic, po šošovici na Lesáku. Aspoň si nabudúce zoberie maskáče, ako my ostatní.

Trochu sme mali problém zaplátať Majkine koleno, lebo moja lepiaca súprava neobsahovala ihlu a niť na zašívanie väčších dier a na Lesáku nemajú lekárničku. Nakoniec čašník z niekade vyhrabal nejaký sprej, po ktorom sa Majke rozjasnilo koleno do biela, tvár do bordova a po poriadnom najedení a napití sme vládali pokračovať v ceste domov. Na Kyjevskom sme sa rozišli každý svojou cestou a tešili sa na ďalšiu "vychádzkovú" túru.

PS: Majku nakoniec na 2. deň zašili, teda to koleno - 3 stehmi, predpísali antibiotaká, anabolikaká, anestetifiká, odporučili kľud na lôžku a vynadali, že hazarduje so životom. Mala si si nechať prilbu na hlave aj u lekára, ja by som si veru od dochtora nadávať nenechal.

Ako SOM bol na Bielej stope - časť 2.

... predošlá časť

Druhá časť by sa kľudne mohla volať aj „Ako som sa nechal dobehnúť Ferom“.
Ale nebudem vás napínať, dosť, čo mňa napínalo, skrátim to – tento rok som nevyhral. Vlastne skoro, ak by som to vzal arabsky, teda zozadu dopredu. Ale pekne po poriadku.

Doťerigau som sa teda na tých špajdliach na Štart a tam už šeci hotoví. Uši do špicata, oči vyvalené, čakali len na výstrel. Začal som tušiť, že bez takťiky je medzi týmito ďiskobolosmi moja výhra ohrozená. Veď čo už len zmôže jednoduchý chlapec, aj keď reprezentant SOMá®ov, proti takej presile a ťechnike. No samozrejme, že nič, pokiaľ nezapojí aj rozum. Tak ma napadlo, že čo keby som hneď, ako zaznie výstrel, rozhodil rukama doširoka, chytil sa za srdce a padol, ako podťatý. Šeci sa okolo mňa zbehnú, a kým budú organizovať vrtulník horskej záchrannej služby, ja sa medzi nimi prešmyknem a urobím si poriadny náskok. Hm, myšlienka to bola dobrá, len trochu nepasovala s prvou časťou mojej takťiky, postaviť sa do poslednej lajny, aby ma na trati nikto nepredbehol. Takže, tým pádom by si moje Theátro de Maestro por Manifesto da Serenissima das Provincias alla Slovaco ligotaví, natlačení vpredu, nemuseli všimnúť a kým by som sa zo zeme pozbieral, stratil by som drahocenné sekundy, ktoré by mi pri víťaznom finiši mohli chýbať. Nehovoriac o strate ďalšej mojej konkurenčnej výhody - nenápadnosti. Veď, ako už starý riman Franco Nero de Cicero hovoril, „keď chceš nad nepriateľom zvíťaziť, musíš byť nenápadný“. Nevzbudzovať rešpekt, ale skôr súcit a poľutovanie a znenazdajky uderiť. Môžem zodpovedne prehlásiť, že táto časť taktiky mi vyšla na 100%. Aspoň podľa kradmých pohľadov okolostojacich súdim. Poľutovaniahodné pohľady boli viditeľné na 100 metrov a cca po takej istej vzdialenosti hneď po štarte sa mi podarilo tak uderiť, že som videl všetkých svätých, ešte aj z Cirkvi Svätej tácky, z ktorej som ráno krkovičku zgniaviu. A to som len trochu v duchu zašomral, kde sa pcháš, ty dôchodca jeden, keď ma pánbožko pružne uzemnil, i priviedol ihneď nazad ku skromnosti. A tá mi už vydržala až do cieľa. No dobre, bolo ešte pár svetlých chvíľ na trati, keď sa mi sebavedomie vracalo, ale vráťme sa my ku štartu.

Päť, štyri, tri, dva – celé pole pretekárov sa ako jeden živý organizmus zvláštne prikrčilo, tak aj ja – jedna, TRESK! Všetko sa naraz pohlo, ako more pri odlive a začalo ma to unášať vpred. Rukami som začal rozhadzovať okolo seba, aby som nestratil rovnováhu a veru, nikto mi nevenoval pozornosť. Možno preto, že za pár sekúnd boli všetci ďaleko predo mnou. Ako dobre, že som časť takťiky o upútaní pozornosti a prešmyknutí sa neaplikoval, pomyslel som si a vydal som sa za nimi. Veď počkajte, chlapci, ja viem čo je profesionálne rozloženie síl a že si ich treba hlavne na záverečný finiš šetriť. Však vy ešte budete kukať, kto vás v 2. kole predbieha.

Po nejakej dobe som začal dobiehať prvých, vlastne posledných dôchodcov. Bodaj by nie, keď prvá časť trate bola prevažne do kopca a môj 3-ročný čierny maglajz na sklznici tak výborne lepil, že aj importná mucholapka od Diora by mohla závidieť. Všade, kde ostatným prešmykovali nohy ešte aj „v stromčeku“, som ja hrdo hore kopcom kráčal s lyžami kolmo vpred, ako po koľajniciach. Okolo mňa sa mihali dýchavičné tváre tých úbožiakov a zaostávali za mnou, ako keď vo filme postavia kameru na vagón. No dobre, nie až tak úplne, ale trochu predsa len zaostávali.

Po neviem koľkých kilometroch som zbadal, že som dobehol nejakého, naozaj vyslúžilého kmeťa, ktorý tie palice nosí asi aj v lete do kostola, ako som tak na neho pozeral. Bradu po pás síce nemal, ale bolo vidieť, že na krížiky mu už čochvíľa chrbát stačiť nebude. Pohyby mal síce koordinované, ale na môj protikopcový maglajz na bežkách viditeľne nestíhal. Nedalo mi neprihovoriť sa, povzbudiť, oceniť, aby to nevzdával, že verím, že do cieľa možno aj on dobehne. Trochu ma aj škrelo, že som ho dobehol až teraz, ale lepšie teraz, ako vôbec, hovorím si. I pýtam sa ho zo slušnosti: „ujčok, a koľko vy máte rokov?“. Chlap sa uškrnul popod fúzy a povedal, že nejaké už veru má. Nuž, asi nie je slušné sa takto otvorene starších súperov na vek vypytovať, tak som mu len zaželal veľa síl a zo súcitu som utrúsil, že však sa ešte niekedy možno uvidíme. Na to zareagoval, že „73“. Fíha, hovorím si a hneď som viac pridal.

Onedlho sa však horekopec začal preklápať na dolukopec a tváre sa znovu začali okolo mňa mihať. Tentokrát však v opačnom poradí. Ej bisťu, maglajz jeden, začal som nadávať na bežky a rýchlejšie nohami i rukami prepletať. Keď okolo mňa znožmo dolu kopcom prefičal aj ten dedo a ja som furt len kráčal a odlepoval nohy, ako Mr. Bean, prestala to byť sranda definitívne. Chcel som pridať, keď tu zrazu som zistil, že idem na doraz. V hlave mi hučalo, ruky a nohy triaslo, v krku pískalo, bok išlo vyvaliť. Zle je hovorím si, asi si tú krkovičku niekde vedľa trate odložím, lebo ju s tým vínom už v žalúdku asi neunesiem. Lenže potvora krkovica, ani von, ani dnu, ani len odgrgnúť. Zvolnil som teda tempo, že si radšej počkám na ďalší horekopec a tam ten klub dôchodcov znovu trhnem. Lenže horekopec nikde, súperi nikde, sily nikde. Len lesná tíšina a biela stopa. Aj to je plus, hovorím si, druhí sa naháňajú, ako krepí a ja sa tu pekne kochám tichou prírodou. Ako sa cieľ blížil a hudba a megafón silneli, zrazu, kde sa vzala, tu sa vzala, prišla druhá moja svetlá chvíľa v tomto preteku a zároveň aj posledná. Predo mnou dolukopec a pod ním sa váľa v snehu moj hlavný súper – dedo. Eeej bisťu, ako som hneď pookrial, i sily sa mi akoby zázrakom vrátili. Skrčil som sa rýchlo do "vajíčka", aby som mal čo najmenší odpor a ... podarilo sa! Deda som sfúkol do snehu a druhý krát nechal za sebou. Nie som ja veru ešte taký čaj, zisťujem a v cieli si ho rovno za 5 hrnčekov dávam.

Lenže, ako mi za chvíľu v tej eufórii došlo, to nebol koniec preteku, len prvého kola! Druhé ešte čakalo! Rozhodca si kdesi našiel moje meno a začal ho do megafónu vykrikovať, ako na nejakej lampárni... A máme tu pretekára s číííslooom triiidsaťtriiiiii, Aaalfonzaaa Haviaraaaa, mlaaadšiehooo, ktorý sa práááve poosilňujeee siedmym čaaajooom a za chvíľu vyrazí do druhého kooolllaaa.... Nuž, čo som mal robiť, ani sa mi už veľmi nechcelo, ale keď ma takto verejne, pred všetkýma ľuďama ... Do kelu, na nikoho iného doteraz nevykrikoval, ... ešte dnes mi vŕta v hlave, prečo práve na mňa. Sa zľakol, že sa tam chystám zakempovať, či čo?

No nič, pozbieral som zvyšky síl a prudko som sa rozbehol. Aspoň pred divákmi vydrž, hovorím si. Za zatáčkou som zastal, vydýchal sa, zvoľnil a nenechal sa už ničím vyrušovať. Ani polomŕtvymi zvyškami potácajúcich sa bývalých predsedov straníckych výborov, či vedúcich výpočtových stredísk štátnych podnikov. Keď som v diaľke znovu zbadal deda, ako plynulo prepletá nohama, ozvali sa vo mne posledné zvyšky súťaživého ducha a spomenul som si aj na všetkých SOMá®ov, ktorých som sem prišiel reprezentovať. Tak to teda nie, hovorím si, aspoň jednu trofej domov doniesiem, nech to stojí, čo to stojí a pridal som do kroku. Chvíľami som ho už fakt mal na dosah palice, ale znovu začala rovina a chlap sa mi striedavo vzďaľoval a približoval. Keby som bol lepší v hode oštepom, možno by som jednu palicu naňho obetoval, ale bál som sa, že skončí niekde v húštine a momentálne by sa mi zišli aj tri. Ešte som v kútiku duše spoliehal na kopec pred cieľom, že sa znovu vykrbáľa, ale čo čert nechcel, všetko bolo inak a vykrbáľal som sa ja. Tento pretek mi proste nevyšiel.

Za cieľovou čiarou som ho konečne polomŕtvy dobehol, napájal sa čajom a provokačne usmieval. Nedalo mi, tak som sa mu znovu prihovoril. Odkiaľ je, kde trénuje, aké tréningové schémy používa, aké preparáty užíva atď., proste nenápadná špionáž. „Ja som Fero, môžeš mi tykať“, podáva mi ruku bývalý baník z Handlovej. Hm, aj ja by som si potykal s mladším, keby som nejakého predbehol, hovorím si. To sa mu frajerí, keď som sa mu nechal, aby mal radosť. Ale fajn chlap to bol, pokecali sme ešte hodnú chvíľu. Aj čísla a emaily sme si vymenili, aj adresu na túto stránku som mu dal. Dúfam, že ma nezabije, keď si to prečíta. Nakoniec sme sa aj odfotili a pozval ma na Beh zdravia, ktorý sa koná v Turčianskych Tepliciach 30.4.2009. Nuž, veď čo je to vraj 10,5 km lesom pre nás mladých trénovaných. Účasť som neprezieravo prisľúbil. Teraz aby som už od zajtra začal trénovať a zháňal nejaké povzbudzujúce preparáty.

... predošlá časť

.

Ako SOM bol na Bielej stope - časť 1.

Dátum: 21.2.2009
Účastníci: Alino - vyslaný reprezentant SOMá®ov
Cieľ: reprezentovať, zvíťaziť, zviditeľniť spolok
Dĺžka trasy: 16 km
Prevýšenie: 150 m
Najvyšší bod: všetky
Trasa: Králiky-Králiky

---

Roky odkladaná a obchádzaná udalosť ma dostihla. Prvýkrát v histórii Bielej stopy SOM sa stal jej živým účastníkom. No, živým, hm, ako sa to vezme ... Prebehlo to asi takto:

Tento rok má môj otec 70 rokov a Biela stopa rovnú polovicu, 35. Niekoľko dní pred jej konaním som od otca dostal pozvánku, ktorá sa neodmieta – že ak pôjdem, zaplatí mi štartovné, 12 EUR slovenských (viac by sa však asi hodil výraz "šrotovné", ako ukázala blízka budúcnosť). Okrem toho, že pôjde aj môj brat, jeho 17 ročná dcéra, ..., proste rodinná udalosť pri okrúhlom výročí. Čo som mal robiť? Chvíľu som váhal, ale keď sa mi lego v hlave poskladalo, došlo mi, že otec má vlastne už 70, neter len 17, a že ak sa mi podarí nahovoriť ešte zopár SOMá®ov, tak ťeoreťicky nemusím byť posledný.

Začal som teda ihneď s náborom v SOM. Moje emaily sa však akosi minuli účinkom. Neviem, kde robím pri náboroch chybu a nechápem, ako niekto nemôže zabrať na jasnú a konkrétnu pozvánku:

Viem, ze vy ste viac za pohodovku v lone prirody, ticho, krasa, pokoj, klud, ale aj toto bude mat svoje caro. Nemame zase tak vela moznosti v roku vyskusat si prekazkovu drahu a toto bude prave o tom. Predbiehat polomrtvych seniorov, sacat neduzivych dochodcov, preskakovat odpadnutych rovesnikov a zaslapavat mrtvych do snehu, aby nezavadzali. Popri tom sa svizne uhynat pred drzimi pubertakmi, dospelejsim obcas vystrcit nohu a sam sa na druhej udrzat, pripadne ich dociahnut palicou, ak by nas predsa len obehli. Bude sranda, verte mi.
Ak by som sa nevratil, sranda nebola, resp. bola kratka. V tom pripade mi postavte pod vysielacom, na nejakom peknom mieste s vyhladom na dolinu vysoky druk s cedulou "Tu so ctou skoncil svoju put Vetron, ktoreho nik nemohol predbehnut, ale ani ist za nim".

Výsledok bol ten, že sa mám zúčastniť sám a ako vysraný predstaviteľ SOMá®ov ich mám hrdo reprezentovať a hlavne spolku SOM hanbu nenarobiť.

Toto poverenie ma trochu nabudilo a preto, hneď ako som si spomenul, kde mám bežky a kde mierne deravé topánky, išiel som do obchodu po zásoby. Veď štart bol už na druhý deň a 55 km napešo s cca 2500 pretekármi nie je žiadna sranda. V tej chvíli mi nedošlo, že socializmus a štarty z Krahúľ s uvedenými číslami sú dávno minulosťou a že ma čaká len 25 km okolo Králik, s cca 150 súťažiacimi vo všetkých kategóriách dokopy. Nakúpil som teda za plný batoh potravín, zápalky som po krátkej uvahe vynechal, lebo som si uvedomil, že zohrievanie sa pri ohníku na hrebeni počas preteku by ma mohlo predsa len konkurenčne znevýhodniť a pobral som sa radšej do sauny.

Na druhý deň pred štartom, s plným ruksakom na chrbte, baranicou na hlave a bežkami pod pazuchami som len čumel, čo sa okolo mňa deje. Všade naokolo sa mihali rôznofarebné figuríny v ligotavo obtiahnutých syntetických úboroch, so špeciálnymi nápojmi, v špeciálnych fľašiach, za špeciálnymi opaskami, špeciálnymi bežeckými puzdrami a špeciálnymi čelenkami na špeciálnych hlavách. Ja som také puzdro nemal ani na gitaru a bežky som také nevidel ani v obchode. Až neskôr som sa dozvedel, že moje sa vraj volajú „turistické“ a tie ich sa volajú ..... už si nespomínam ako.

No nič, hovorím si hľadiac túžobne na super vybavený grilovací bufet s klobáskami, krkovičkou a kadejakými dobrotami. Do štartu ešte hodina času, energie treba nabrať. Varené víno rozvoniavalo a prázdny žalúdok sa začal ozývať. V rade nikto nestál, tak som to hneď využil a valil k nemu, aby ma nik nepredbehol. Kus bravčovej krkovičky s feferónkou, uhorkami, horčicou, chlebom a 2 dc vareného vína som prehltol, ani som sa nenazdal. Hovorím si, ak budem takýto rýchly aj na trati, ligotaví nemajú šancu. Ale pre istotu som si predsa len išiel aj bežky vyskúšať, lebo predraté topánky nakoniec vymenili požičané od otca, tak som bol zvedavý, či zapasujú. Na nohu, aj do viazania. Všetko sa podarilo, tak reku, keď som už obutý, idem ešte preveriť, ako sa budú kĺzať. Lebo všetci okolo mydlili sklznice ako diví. Samozrejme, špeciálnymi voskami. Nakoniec som si ale uvedomil, že ten môj starý, čierny, 3-ročný lepivý maglajz naspodku bežiek aj tak nemám šancu zmazať a nahradiť, tak som sa na to vykašľal.

Jediné, čo som sa rozhodol zmeniť bola hrúbka môjho ošatenia. Aj slnko už bolo dosť vysoko, aj varené víno začalo prikurovať, aj trať, ako som sa dozvedel mala byť len 16 km, a keď som videl, ako naľahko idú ligotaví, tak som si povedal, že aspoň túto časť nepodcením a všetko, okrem vetrovky som zhodil. Teda, z hornej časti tela, samozrejme. Spodky a šušťáky som si nechal, lebo človek nikdy nevie, kde a ako bude musieť brzdiť. Všetky potraviny a nápoje z ruksaku som si napchal do vetrovky na holom tele, takže som o chvíľu vyzeral, ako Mr. Michelin napichnutý na 2 špajdliach.

To už začali zvolávať na štart, bolo 5 min. pred pol jedenástou, tak som sa pobral aj ja. Štart pozostával cca z 20 lajen za sebou, v každej lajne cca po 20 pretekárov, ako hovorím, dokopy cca 150 nadržaných ligotavých, s nepríčetným pohľadom, hladným po víťazstve, upretým do diaľav plus pár dôchodcov a ja.

To be continued ...

.

Zimný trek na Krížnu

Dátum: 31. január
Účastníci: Majka, Hanka, Daniela, Soňa, Aleš, Marek
Cieľ: Krížna
Dĺžka trasy: cca 30 km
Prevýšenie: 1094m
Najvyšší bod: Krížna 1574nm
Trasa: StaréHory (480nm)- Majerova skala - Krížna (1574nm)- Turecká- Staré Hory

---

Zimný trek na Krížnu sa plánoval a organizoval s vedomím, že počasie nebude najlepšie a podmienky môžu byť veľmi náročné - zabáranie sa, alebo zľadovatelá vrcholová partia. Všetci, ktorí sa rozhodli ísť to zobrali na vedomie, ale žiadne kritické situácie sa nekonali a tak všetci odváživší sa prežili ďalší báječný deň so SOM v akcii.
Už hneď ranné stretnutie dopadlo nad očakávanie dobre. Daniela vyzdvihla zvolenskú vetvu na vlakovej stanici. to je síce normálne, ale Daniela prišla na minútu presne!!! zapríčinila tým, že Majka a Hanka mierne meškali, ale to bolo nič v porovnaním s jej presným príchodom. K rannému stretnutiu patrila ešte spoločná kávička s predstavením Mareka, ktorý momentálne žije v Prahe, ale keď je doma - ZV/BB, veľmi rád chodí na túry, výberom vedúcej výletu - fakt som rada, že som vás nemusela dlho prehovárať, a posledným nahliadnutím do mapy. Potom už nič neostávalo, len vyraziť.
Po zaparkovaní pri kaplnke na rázcestí St. Hory - Turecká bol ešte úmysel dať si fernetík, ale pohostinstvá boli ešte zatvorené, nuž teda nič, len ísť. A išlo sa vynikajúco, prvá polovica stúpania na Majerku bez snehu, v slnku a bezvetrí, čo vyzlieklo väčšinu trekkerov z vetroviek, čiapok a rukavíc. Nízke Tatry ukázali na pár chvíľ v slnku hrebeň Prašivej aj s nezameniteľným Kozím chrbtom - žeby pozvánka na ďalší zimný trek? V druhej časti začalo snehu pribúdať, tesne pod skalou odhadujem, že hĺbka snehu bola aj vyše metra, ale vôbec sme sa nezabárali a tak postup relatívne strmým terénom nebol sťažený a postupovali sme ako uvádzalo letné značenie - a ešte trochu rýchlejšie. Hĺbku snehu som odhadla podľa toho, ako niekto, kto išiel tú trasu jeden- dva týždne pred nami, zapadával ako sa hovorí až po pás, tj. po gule. A my nič, my sme si elegantne vykračovali.
Na Majerovej skale už bolo, vďake jej exponovanosti, citeľnejšie chladnejšie a veternejšie, ale výhľady na BB a zvolenskú kotlinku potešili. Poľana bola v oblakoch, ale bolo jasne, že je tam a pohľad na Krížnu vravel, že sme ešte nevyhrali, aj keď najprudšie stúpanie bolo za nami. Krížna na pozadí ťažkých, snehuplných mrakov a od Turca a Kremnice sa tiež valili neprijemne modrošedéčiernoty. V danej situácii sme sa zachovali naprosto správne. Vybalil sme rožky, keksy a termosky a poriadne sa naládovali. Majka ponúkala cukríky z hroznového cukru a keď si všetci zobrali tak dodala, že sú s magnéziom a s laxatívnym účinkom.
Majerova skala - Krížna je jeden prenádherný tiahly chrbát, ktorý našťastie nebol vôbec zľadovatený, ale veľmi príjemný na chôdzu. Pravda je, že sa stúpajúcou nadmorskou výškou klesala teplota a vietor silnel, ale nie natoľko, aby sa nedalo pohodlne kráčať, alebo sa takmer nepretržite rozprávať. Našou trasou nešiel okrem nás nikdo, ale od Tureckej stúpalo hore niekoľko skialpinistov. Stanica na Krížnej bola bodom, kde sme sa rozhodli otočiť a zostúpiť dole to Tureckej po osirelej zjazdovke. Urobilo sa zopár vrcholových snímok, ktoré sa dúfam časkoro objavia v albume. Ja osobne sa teším na smerovaciu tabuľu, z ktorej trčalo len zopár najvyšších tabuliek a ich červené značky boli v peknom kontraste so snehom.
Dolu kopcom sa postupovalo rýchlo, všetci sa chceli dostať z dosahu bočného vetra a potom prísľub občerstvenia tiež napomáhal bystro prekladať nohami. Marek dva razy predviedol neplánované break dancerské kreácie, ale obidve ustál a dokázal, že jeho len tak ľahko na zadok nedostanete. Občerstvenie sa neplánovane konalo ešte pri zostupe, keď nás skupinka rozjarených skialpinistoyv ponúkla pivom a smädnejšie trio Majka, Danka a Soňa pozvanie prijali. Ďalšie občerstvovanie už bolo spoločné v zariadení údolnej stanice už nefungujúcej sedačky a potom v reštaurácii v Tureckej pri kaplnke, čím sme sa vlastne vrátili do východzieho bodu. Boli aj fernetíky, aj pivo, aj kofola, aj kyslé mlieko, aj halušky, aj makové šúľance, ktoré neboli podľa mňa makové šúľance, ale bolo to výborné.
A "bolo to výborné" je to, čím by som popis skončila. Trasa, terén, počasie a hľavne zúčastnení sa zaslúžili o to, že tento príspevok mohol byť spísaný. Ďakujem, a teším sa čoskoro na nový výlet.
Soňa
P.S.
Tak ako Hanka minule, aj ja venujem tento príspevok Bohušovi...

Expedícia Ďumbier na skialpoch

Dátum: 17.1.2009
Účastníci: Alino, Majka, Hanka, Danka, Aleš, Soňa, Paľo, Sliačan
Cieľ: Ďumbier
Dĺžka trasy: 10km
Prevýšenie: 922m
Najvyšší bod: Ďumbier 2043m
Trasa: Trangoška, Chata M.R.Štefánika, Ďumbier, Demänovské sedlo, Kosodrevina, Trangoška

---

Túto expedíciu sme naplánovali s mamou ako prvé zoznámenie sa so skialpinizmom. Ďalší účastníci boli Alino a Danka, ktorá už nejaké skúsenosti so skialpom mala a jej rady nám veľmi pomohli a Soňa s Alešom, ktorí tvorili trekovú časť výpravy, ktorá namiesto Ďumbiera mala za cieľ Čertovicu. Výpravu dopĺňali Paľo a Sliačan, ktorí sa ale netajili ambíciami uprednostniť klasické lyžovanie s vlekmi pred nejakým teperením sa do kopca.

Po fajných raňajkách na Stupke (i keď Alino na tú praženicu neskôr nadával) sme sa vyviezli na Trangošku, kde sme si obuli skialpy, zistili sme aké polohy má viazanie a na čo sa ktorá používa a pomaly, samozrejme na čele s Vetroňom, sme sa vybrali do kopca. Zdá sa, že viac ľudí si všimlo, že dnes je pekné počasie a viac z tých viacerých dalo prednosť turistike pred preplnenou zjazdovkou a ešte viac z nich sa rozhodlo pre dnešný trekový, snežnicový alebo skialpový výlet zvoliť za cieľ Ďumbier. Takže cesta bola aspoň pekne vyšlapaná a namiesto určovania smeru podľa machu pod snehom a slnka na oblohe, stačilo nasledovať dav.

Na Štefáničke sme dostihli Soňu s Alešom, ktorí sa už chystali vyraziť ďalej na východ, podaktorí si pripili spoločne jedným až zopár horcami, ja som sa uspokojila so šošovicovou polievkou, za čo mi vždy keď sa mi horšie šlapalo, Danka nezabudla pripomenúť, že to za to, že som si nedala horec.

Na chate sa naša expedícia namiesto plánovaných dvoch, rozdelila až na tri svetové strany, nakoľko Vetroňa položila zodretá päta a raňajšia praženica, tak sa rozhodol pre návrat. Vrcholové družstvo sme teda tvorili už len 3 baby, ale šlapali sme statočne, lebo nás nikto nepredbehol, teda len okrem jedného asi 6-ročného chlapca s lopárom v ruke. Myslím, že ak by sa s tým lopárom zviezol z Ďumbiera, tak je naspäť na Trangoške najneskôr za 5min.

Na vrchole nás odmenili tradične dobré výhľady na všetky strany. Vzhľadom na to, že väčšina skialpinistov sa vybrala naspäť tou istou trasou, samy sme čelili dileme či pokračovať smerom na Chopok s pásmi alebo bez. Skúsená skialpinistka Danka bola za pásy, čo sme zistili aké bolo dobré rozhodnutie hneď o chvíľku, keď stačil jeden šmyk na to, aby sme sa ocitli na Trangoške skorej ako Alino aj skorej ako ten chlapec s lopárom. Keď sme konečne po zľadovateľom teréne zišli do Demänovského sedla, zistili sme, že za hodinu sa stmieva a na Chopok je to ešte stále ďaleko. Tak sme zahlasovali za alternatívu dať si dolu pásy a pretraverzovať ku Kosodrevine. Traverz bol dlhý, kým sme došli ku Koske, som skoro necítila ľavú nohu. Záverečný zjazd k Srdiečku po zjazdovke medzi poslednými lyžiarmi bol čerešnička na torte, ale tu sme najviac zistili, aký je rozdiel medzi zjazdom na skialpoch a na zjazdových lyžiach. Kto by povedal, že nie je lyžovanie ako lyžovanie.

Medzitým sa ozvala aj Soňa s Alešom, ktorí zvládli treking na Čertovicu úspešne v pohodovom čase – asi do 16.00.hod.

Na záver sme expedíciu zhodnotili na Krčme na Táloch, kde bola opäť živá hudba, ktorá sa podľa účastníkov, ktorí tu boli minulý týždeň, nedala porovnať so skvelou atmosférou, ktorú vytvárala tá druhá hudobná skupina. Pri bryndzákoch sme skonštatovali, že skialp je fajn a bola to prvá ale isto nie posledná expedícia tohto druhu, okrem Alina, ktorý by dal radšej prednosť nejakému novému bežkárskemu druhu Back Country, s ktorým sa chystá tiež vytvoriť nejakú expedíciu.

Bohuš, tento príspevok venujeme tebe, dúfame, že nabudúce sa pridáš.

Bol SOM na Ďumbieri

Dátum: 10.1.2009
Účastníci: Alino, Bohuš, Danka, Majka, Soňa
Cieľ: Ďumbier
Dĺžka trasy: 10 km
Prevýšenie: 922 m
Najvyšší bod: Ďumbier 2043 m
Trasa: Tále, Trangoška, Chata M.R.Štefánika, Ďumbier, Chata M.R.Štefánika,Trangoška, Tále.

---

Myslím, že po tejto túre sa môže zima 2008/2009 kľudne zapísať do histórie aj ako „Vtedy Na bežkách na Ďumbier“ a zúčastneným bude navždy vsjo jásno. Už len kvílivá harmonika bude chýbať. I keď kvílivá drumbľa, alebo slovenský ozembuch by situáciu asi lepšie vystihli.

Počnúc od malého nápadu pobežkovať si cez víkend s Majkou niekde okolo B. Bystrice, cez doplňujúci návrh spojiť to s pobytom u Danky-chatárky s výstupom na Ďumbier, až po „Dajme si ešte kávočaj v Krčme na Táľoch“ nemala táto objaviteľská túra obdobu.

Pôvodne išlo len o testovanie nových Majkiných bežiek a topánok. Plynová kríza totiž spôsobila, že jej staré „dreváky“ a deravé topánky padli cez týždeň za obeť ich vykurovaciemu kotlu. A keďže šmýkacia sezóna uprostred, bolo treba preveriť, či sa jej aj na nových bude dariť tak, ako minulý víkend na Skalke so spomenutými drevákmi. Lenže medzitým sa „šmýkacia“ sezóna skončila Danke-chatárke a bolo treba aj ju ísť rozveseliť. Naviac, predstava zabežkovať si na Ďumbieri bola tiež dosť lákavá výzva. Jediný problém bol, že pre ostatných členov družstva bola aj akási ľakavá. Nikoho som však dopredu nepresviedčal, s tým, že všetko sa na mieste porieši samé a každý si príde na svoje, ako vždy. A tak aj bolo.

Expedíciu sme zahájili v Krčme na Táľoch: Alino, Bohuš, Majka, Soňa (nový to člen) a po chvíli dorazila z Brezna aj Danka. Po pár poldecákoch, praženici, fazuľovici, haluškách, palacinkách a grogoch sa Danke a mne podarilo zvyšok osadenstva presvečiť, že bežkovanie po Ďumbieri je bežná a rutinná záležitosť a okrem nás to už majú v podstate všetci z okolia tejto krčmy "za sebou". Ktosi z nich má vraj hore na počesť aj nejaký kríž. Naviac, pri takomto dobrom počasí, jedle a pití by bol hriech motať sa len kdesi okolo nejakého zahmleného studeného „krpatého“ jazera.

A tak sme všetci vyrazili s ružencom na lícach (niektorí aj vo vrecku) a odhodlaním v očiach na ten kopec. Naozaj to bola hračka, po sebe sme dobre namazali aj bežky a hore SOM bol coby dub. Neviem, kde boli v ten deň bežkári, lebo predbiehal som len samých čudných týpkov, krútiacich hlavami vo všelijakých prilbách, špeciálnych rukaviciach, drsných pásoch a kadejakými čudami na nohách a pod pätami, ale hovorím si, že všetci bežkári sú už asi hore na chate.

Hore bolo nádherné počasie a hneď, ako som pred chatou M.R. Štefánika do snehu zapichol moje šedé bežky značky Artist bolo mi jasné, že sa o ne nemusím obávať a kľudne sa môžem ísť dnu ubytovať aj na týždeň. Toľko farebných lyží rôznych tvarov, dĺžok, značiek a viazaní som nevidel hádam ani v obchode, kde som pred „niekoľkými“ rokmi kupoval svoje kvalitné polodreváky. Bežkári boli pravdepodobne zase všetci už niekde vpredu, hore, na Ďumbieri.

Hneď, ako som sa najedol a napil, dorazili aj zvyšky nášho bežkársko-pešieho peletónu a mohli sme spriadať ďalšie plány. Potom sme vyrazili na Ďumbier. Ja som ešte raz, pre istotu, premazal moje Artisty a vydal som sa hľadať skutočných lyžiarov-bežkárov, lebo zvyšok nášho pelotónu mal bežky už od pol kopca zbalené v transportej podobe. Nevadí, pomyslel som si, veď hore sa ku mne určite nejakí domáci "normálni" pridajú. Hore bolo nádherné počasie, výhľad na všetky svetové strany, až po Liptovskú Maru, ale kde moje oko dovidelo, bežkára nezazrelo. Zase len kadejakí farební skafandrovití opaľovači a opaľovačky s čudnou výstrojou. No čo už, pomyslel som si a pridal som sa k nim aspoň v "opaľovaní". Keď dorazili zvyšky našej výpravy, pofotili sme sa a vyrazili nazad.

Až vtedy som si uvedomil, prečo všetci, ktorých som zase smerom hore od Štefáničky predbiehal, len krútili hlavami a trúsili nezrozumiteľné poznámky. Keby tam bol anglický filmový štáb, dnes by som už bol bohatý a slávny. A zaslúžene by som si užíval invalidný dôchodok v teple pred televízorom. Ďalší diel „Mr. Bean na lyžiach“ by bol na svete a vy by ste sa mi pekne skladali na koncesionárske poplatky. Ale nebudem sa tu teraz rozpisovať o podrobnostiach, kto chce, nech sa opýta priamych účastníkov podujatia, bolo ich tam naokolo dosť. Také tanečné figúry sa aj tak nedajú slovne opísať. Labutie jazero je len príštipkárska napodobenina, ani tam sa toľko nestojí na jednej nohe, či v prepnutom predklone a hneď na to v rýchlom záklonne. Ladný pohyb striedal iný ladný pohyb, prerušovaný len občasnými štrajchami o zem, raz vpravo, raz vľavo.

Keď sme konečne všetci piati zišli nazad na Štefáničku, pričom slovo „všetci“ tu má podstatný význam, už sme ani nešli do chaty, ale pobalili zvyšok bežiek a pobrali sa rovno dolu, na Trangošku. Vtedy som pochopil, čo to vlastne Majka cestou dolu z Ďumbiera na Štefáničku trénovala, keď sa púšťajúc po zadku ledva zastavovala nad rôznymi úžľabinami. Predsa brzdenie! Došlo mi to však až vtedy, keď sa cestou dolu zo Štefáničky tesne okolo mojich kolien nekontrolovane s veľkým rachotom a rýchlosťou prehnalo niečo guľaté, sťaby lavína, v kúdole snehu, v ruke kŕčovito zvierajúc svoje nové bežky. Skoro som sa posral od strachu. Ostatní podo mnou však stihli včas uskočiť a to zasnežené sa nakoniec zastavilo dole v protisvahu. Pozerám hore, odkiaľ sa to pustilo a vidím, len vytreštené oči ostatných mojich pešo-bežkárov, ako cca 100 m nado mnou neveriaco krútia hlavami.

To sme ešte netušili, že najväčšia sranda nás len čaká. Po ceste domov sme sa znovu zastavili v Krčme na Táľoch, že vraj na chvíľu, na kávočaj. Boli sme však prekvapení novinkou, ktorá sa tam medzitým udiala. Pri našom stole, pri krbe sedela štvorica urastených sympatických gitaristov, ktorí hrali, ..., no čo budem popisovať, čo pesnička, to perla. A ešte, ako kvalitne. Kávu a čaj vystriedalo pivo, štamprdlíky a kadejaké fajnoty a domov sa už nikomu nechcelo ani ísť. Bohušovi bolo málo a tak pridal aj tanec. Ale aký tanec. To bol „iný“ harmatanec. Baby nestíhali nohami prepletať, gitaristi strunami drnkať a ja okolo s kamerou a foťákom behať. Prázdych pohárov pribúdalo, hostí ubúdalo, len Bohušova a naša nálada zostávala bezo zmeny. Nakoniec však prevládla Majkina a Bohušova zodpovednosť, lebo si spomenuli, že doma kadečo nasľubovali a vraj treba občas aj plniť. Tak sme ich so smútkom vyprevadili, prevzali škvarky Bohušovej mamy a v trojici, vlastne v sedmici, ak rátam aj hudobníkov, pokračovali až do .... polnoci? Proste, kým nás neopustili aj hudobníci. Neskôr, keď nás už chceli opustiť aj čašníci, len dobrá nálada nie a nie, sme si povedali, že veď môžeme pokračovať aj na chate. Tak sme sa pobrali na neďalekú Dankinu chatu. Chatu sme úspešne v dobrej nálade našli, len ktosi pustil našťastie ten nešťastný televízor a tak sme rýchlo pospali.