Expedícia Ďumbier na skialpoch

Dátum: 17.1.2009
Účastníci: Alino, Majka, Hanka, Danka, Aleš, Soňa, Paľo, Sliačan
Cieľ: Ďumbier
Dĺžka trasy: 10km
Prevýšenie: 922m
Najvyšší bod: Ďumbier 2043m
Trasa: Trangoška, Chata M.R.Štefánika, Ďumbier, Demänovské sedlo, Kosodrevina, Trangoška

---

Túto expedíciu sme naplánovali s mamou ako prvé zoznámenie sa so skialpinizmom. Ďalší účastníci boli Alino a Danka, ktorá už nejaké skúsenosti so skialpom mala a jej rady nám veľmi pomohli a Soňa s Alešom, ktorí tvorili trekovú časť výpravy, ktorá namiesto Ďumbiera mala za cieľ Čertovicu. Výpravu dopĺňali Paľo a Sliačan, ktorí sa ale netajili ambíciami uprednostniť klasické lyžovanie s vlekmi pred nejakým teperením sa do kopca.

Po fajných raňajkách na Stupke (i keď Alino na tú praženicu neskôr nadával) sme sa vyviezli na Trangošku, kde sme si obuli skialpy, zistili sme aké polohy má viazanie a na čo sa ktorá používa a pomaly, samozrejme na čele s Vetroňom, sme sa vybrali do kopca. Zdá sa, že viac ľudí si všimlo, že dnes je pekné počasie a viac z tých viacerých dalo prednosť turistike pred preplnenou zjazdovkou a ešte viac z nich sa rozhodlo pre dnešný trekový, snežnicový alebo skialpový výlet zvoliť za cieľ Ďumbier. Takže cesta bola aspoň pekne vyšlapaná a namiesto určovania smeru podľa machu pod snehom a slnka na oblohe, stačilo nasledovať dav.

Na Štefáničke sme dostihli Soňu s Alešom, ktorí sa už chystali vyraziť ďalej na východ, podaktorí si pripili spoločne jedným až zopár horcami, ja som sa uspokojila so šošovicovou polievkou, za čo mi vždy keď sa mi horšie šlapalo, Danka nezabudla pripomenúť, že to za to, že som si nedala horec.

Na chate sa naša expedícia namiesto plánovaných dvoch, rozdelila až na tri svetové strany, nakoľko Vetroňa položila zodretá päta a raňajšia praženica, tak sa rozhodol pre návrat. Vrcholové družstvo sme teda tvorili už len 3 baby, ale šlapali sme statočne, lebo nás nikto nepredbehol, teda len okrem jedného asi 6-ročného chlapca s lopárom v ruke. Myslím, že ak by sa s tým lopárom zviezol z Ďumbiera, tak je naspäť na Trangoške najneskôr za 5min.

Na vrchole nás odmenili tradične dobré výhľady na všetky strany. Vzhľadom na to, že väčšina skialpinistov sa vybrala naspäť tou istou trasou, samy sme čelili dileme či pokračovať smerom na Chopok s pásmi alebo bez. Skúsená skialpinistka Danka bola za pásy, čo sme zistili aké bolo dobré rozhodnutie hneď o chvíľku, keď stačil jeden šmyk na to, aby sme sa ocitli na Trangoške skorej ako Alino aj skorej ako ten chlapec s lopárom. Keď sme konečne po zľadovateľom teréne zišli do Demänovského sedla, zistili sme, že za hodinu sa stmieva a na Chopok je to ešte stále ďaleko. Tak sme zahlasovali za alternatívu dať si dolu pásy a pretraverzovať ku Kosodrevine. Traverz bol dlhý, kým sme došli ku Koske, som skoro necítila ľavú nohu. Záverečný zjazd k Srdiečku po zjazdovke medzi poslednými lyžiarmi bol čerešnička na torte, ale tu sme najviac zistili, aký je rozdiel medzi zjazdom na skialpoch a na zjazdových lyžiach. Kto by povedal, že nie je lyžovanie ako lyžovanie.

Medzitým sa ozvala aj Soňa s Alešom, ktorí zvládli treking na Čertovicu úspešne v pohodovom čase – asi do 16.00.hod.

Na záver sme expedíciu zhodnotili na Krčme na Táloch, kde bola opäť živá hudba, ktorá sa podľa účastníkov, ktorí tu boli minulý týždeň, nedala porovnať so skvelou atmosférou, ktorú vytvárala tá druhá hudobná skupina. Pri bryndzákoch sme skonštatovali, že skialp je fajn a bola to prvá ale isto nie posledná expedícia tohto druhu, okrem Alina, ktorý by dal radšej prednosť nejakému novému bežkárskemu druhu Back Country, s ktorým sa chystá tiež vytvoriť nejakú expedíciu.

Bohuš, tento príspevok venujeme tebe, dúfame, že nabudúce sa pridáš.