Bol SOM na Ďumbieri

Dátum: 10.1.2009
Účastníci: Alino, Bohuš, Danka, Majka, Soňa
Cieľ: Ďumbier
Dĺžka trasy: 10 km
Prevýšenie: 922 m
Najvyšší bod: Ďumbier 2043 m
Trasa: Tále, Trangoška, Chata M.R.Štefánika, Ďumbier, Chata M.R.Štefánika,Trangoška, Tále.

---

Myslím, že po tejto túre sa môže zima 2008/2009 kľudne zapísať do histórie aj ako „Vtedy Na bežkách na Ďumbier“ a zúčastneným bude navždy vsjo jásno. Už len kvílivá harmonika bude chýbať. I keď kvílivá drumbľa, alebo slovenský ozembuch by situáciu asi lepšie vystihli.

Počnúc od malého nápadu pobežkovať si cez víkend s Majkou niekde okolo B. Bystrice, cez doplňujúci návrh spojiť to s pobytom u Danky-chatárky s výstupom na Ďumbier, až po „Dajme si ešte kávočaj v Krčme na Táľoch“ nemala táto objaviteľská túra obdobu.

Pôvodne išlo len o testovanie nových Majkiných bežiek a topánok. Plynová kríza totiž spôsobila, že jej staré „dreváky“ a deravé topánky padli cez týždeň za obeť ich vykurovaciemu kotlu. A keďže šmýkacia sezóna uprostred, bolo treba preveriť, či sa jej aj na nových bude dariť tak, ako minulý víkend na Skalke so spomenutými drevákmi. Lenže medzitým sa „šmýkacia“ sezóna skončila Danke-chatárke a bolo treba aj ju ísť rozveseliť. Naviac, predstava zabežkovať si na Ďumbieri bola tiež dosť lákavá výzva. Jediný problém bol, že pre ostatných členov družstva bola aj akási ľakavá. Nikoho som však dopredu nepresviedčal, s tým, že všetko sa na mieste porieši samé a každý si príde na svoje, ako vždy. A tak aj bolo.

Expedíciu sme zahájili v Krčme na Táľoch: Alino, Bohuš, Majka, Soňa (nový to člen) a po chvíli dorazila z Brezna aj Danka. Po pár poldecákoch, praženici, fazuľovici, haluškách, palacinkách a grogoch sa Danke a mne podarilo zvyšok osadenstva presvečiť, že bežkovanie po Ďumbieri je bežná a rutinná záležitosť a okrem nás to už majú v podstate všetci z okolia tejto krčmy "za sebou". Ktosi z nich má vraj hore na počesť aj nejaký kríž. Naviac, pri takomto dobrom počasí, jedle a pití by bol hriech motať sa len kdesi okolo nejakého zahmleného studeného „krpatého“ jazera.

A tak sme všetci vyrazili s ružencom na lícach (niektorí aj vo vrecku) a odhodlaním v očiach na ten kopec. Naozaj to bola hračka, po sebe sme dobre namazali aj bežky a hore SOM bol coby dub. Neviem, kde boli v ten deň bežkári, lebo predbiehal som len samých čudných týpkov, krútiacich hlavami vo všelijakých prilbách, špeciálnych rukaviciach, drsných pásoch a kadejakými čudami na nohách a pod pätami, ale hovorím si, že všetci bežkári sú už asi hore na chate.

Hore bolo nádherné počasie a hneď, ako som pred chatou M.R. Štefánika do snehu zapichol moje šedé bežky značky Artist bolo mi jasné, že sa o ne nemusím obávať a kľudne sa môžem ísť dnu ubytovať aj na týždeň. Toľko farebných lyží rôznych tvarov, dĺžok, značiek a viazaní som nevidel hádam ani v obchode, kde som pred „niekoľkými“ rokmi kupoval svoje kvalitné polodreváky. Bežkári boli pravdepodobne zase všetci už niekde vpredu, hore, na Ďumbieri.

Hneď, ako som sa najedol a napil, dorazili aj zvyšky nášho bežkársko-pešieho peletónu a mohli sme spriadať ďalšie plány. Potom sme vyrazili na Ďumbier. Ja som ešte raz, pre istotu, premazal moje Artisty a vydal som sa hľadať skutočných lyžiarov-bežkárov, lebo zvyšok nášho pelotónu mal bežky už od pol kopca zbalené v transportej podobe. Nevadí, pomyslel som si, veď hore sa ku mne určite nejakí domáci "normálni" pridajú. Hore bolo nádherné počasie, výhľad na všetky svetové strany, až po Liptovskú Maru, ale kde moje oko dovidelo, bežkára nezazrelo. Zase len kadejakí farební skafandrovití opaľovači a opaľovačky s čudnou výstrojou. No čo už, pomyslel som si a pridal som sa k nim aspoň v "opaľovaní". Keď dorazili zvyšky našej výpravy, pofotili sme sa a vyrazili nazad.

Až vtedy som si uvedomil, prečo všetci, ktorých som zase smerom hore od Štefáničky predbiehal, len krútili hlavami a trúsili nezrozumiteľné poznámky. Keby tam bol anglický filmový štáb, dnes by som už bol bohatý a slávny. A zaslúžene by som si užíval invalidný dôchodok v teple pred televízorom. Ďalší diel „Mr. Bean na lyžiach“ by bol na svete a vy by ste sa mi pekne skladali na koncesionárske poplatky. Ale nebudem sa tu teraz rozpisovať o podrobnostiach, kto chce, nech sa opýta priamych účastníkov podujatia, bolo ich tam naokolo dosť. Také tanečné figúry sa aj tak nedajú slovne opísať. Labutie jazero je len príštipkárska napodobenina, ani tam sa toľko nestojí na jednej nohe, či v prepnutom predklone a hneď na to v rýchlom záklonne. Ladný pohyb striedal iný ladný pohyb, prerušovaný len občasnými štrajchami o zem, raz vpravo, raz vľavo.

Keď sme konečne všetci piati zišli nazad na Štefáničku, pričom slovo „všetci“ tu má podstatný význam, už sme ani nešli do chaty, ale pobalili zvyšok bežiek a pobrali sa rovno dolu, na Trangošku. Vtedy som pochopil, čo to vlastne Majka cestou dolu z Ďumbiera na Štefáničku trénovala, keď sa púšťajúc po zadku ledva zastavovala nad rôznymi úžľabinami. Predsa brzdenie! Došlo mi to však až vtedy, keď sa cestou dolu zo Štefáničky tesne okolo mojich kolien nekontrolovane s veľkým rachotom a rýchlosťou prehnalo niečo guľaté, sťaby lavína, v kúdole snehu, v ruke kŕčovito zvierajúc svoje nové bežky. Skoro som sa posral od strachu. Ostatní podo mnou však stihli včas uskočiť a to zasnežené sa nakoniec zastavilo dole v protisvahu. Pozerám hore, odkiaľ sa to pustilo a vidím, len vytreštené oči ostatných mojich pešo-bežkárov, ako cca 100 m nado mnou neveriaco krútia hlavami.

To sme ešte netušili, že najväčšia sranda nás len čaká. Po ceste domov sme sa znovu zastavili v Krčme na Táľoch, že vraj na chvíľu, na kávočaj. Boli sme však prekvapení novinkou, ktorá sa tam medzitým udiala. Pri našom stole, pri krbe sedela štvorica urastených sympatických gitaristov, ktorí hrali, ..., no čo budem popisovať, čo pesnička, to perla. A ešte, ako kvalitne. Kávu a čaj vystriedalo pivo, štamprdlíky a kadejaké fajnoty a domov sa už nikomu nechcelo ani ísť. Bohušovi bolo málo a tak pridal aj tanec. Ale aký tanec. To bol „iný“ harmatanec. Baby nestíhali nohami prepletať, gitaristi strunami drnkať a ja okolo s kamerou a foťákom behať. Prázdych pohárov pribúdalo, hostí ubúdalo, len Bohušova a naša nálada zostávala bezo zmeny. Nakoniec však prevládla Majkina a Bohušova zodpovednosť, lebo si spomenuli, že doma kadečo nasľubovali a vraj treba občas aj plniť. Tak sme ich so smútkom vyprevadili, prevzali škvarky Bohušovej mamy a v trojici, vlastne v sedmici, ak rátam aj hudobníkov, pokračovali až do .... polnoci? Proste, kým nás neopustili aj hudobníci. Neskôr, keď nás už chceli opustiť aj čašníci, len dobrá nálada nie a nie, sme si povedali, že veď môžeme pokračovať aj na chate. Tak sme sa pobrali na neďalekú Dankinu chatu. Chatu sme úspešne v dobrej nálade našli, len ktosi pustil našťastie ten nešťastný televízor a tak sme rýchlo pospali.