Účastníci: Alino, Majka, Hanka
Cieľ: objaviť skalné obydlia v Brhlovciach a náučný chodník Čajkovské bralie
Dĺžka trasy: 60km
Prevýšenie: 300m
Trasa: Bátovce - Žemberovce - Čankov - Krškany - Podlužany - Čajkov - Žuhráčka - Devičany - Bátovce
Na slnečný jesenný víkend nám Pyrenejka naplánovala výlet do dosiaľ našimi objaviteľmi málo prebádaných končín dolného Pohronia. Ako kultúrnu vložku vybrala Brhlovce a tamojšie skalné obydlia vytesané do tufu a ako enviromentálnu zase náučný chodník Čajkovské bralie v južných svahoch Štiavnických vrchoch.
Obojživelník nás tradične spoľahlivo dopravil do Bátoviec, napriek náročnému zákrutovému terénu okolia Banskej Štiavnice, ktoré dali zabrať obzvlášť Vetroňovmu žalúdku. V Bátovciach sa mu však už 
vrátila tradičná energia, vďaka ktorej nás neochvejne viedol cez lúky a polia do Žemberoviec, pretože ako správni objavitelia nepôjdeme 4km po ceste keď môžeme ísť 10km cez polia. V Žemberovciach sme statočne odolali pocitu, že zasadnúť na obed po šestine cesty je príliš skoro, a dotankovali sme energiu praženicou v sympatickom hostinci v parku. Výzdoba bola veľmi zaujímavá z rôznych predmetov, ktoré majiteľ zozbieral za svojich 16 rokov pôsobenia a dodávali tomu miestu veľmi príjemnú atmosféru, hodnú zastavenia sa tu.
vrátila tradičná energia, vďaka ktorej nás neochvejne viedol cez lúky a polia do Žemberoviec, pretože ako správni objavitelia nepôjdeme 4km po ceste keď môžeme ísť 10km cez polia. V Žemberovciach sme statočne odolali pocitu, že zasadnúť na obed po šestine cesty je príliš skoro, a dotankovali sme energiu praženicou v sympatickom hostinci v parku. Výzdoba bola veľmi zaujímavá z rôznych predmetov, ktoré majiteľ zozbieral za svojich 16 rokov pôsobenia a dodávali tomu miestu veľmi príjemnú atmosféru, hodnú zastavenia sa tu.Zo Žemberoviec do Brhloviec to bolo trošku do kopca, ale pre nás Stredo
slovákov zvyknutých sa šplhať s bicyklom okolo Krížnej a na Donovaly, je Ipeľská pahorkatina len veľmi mierne naklonená rovina. V Brhlovciach nás hneď značky prehľadne viedli do Tekovského múzea, kde je pár skalných obydlí sprístupnených pre verejnosť, vzhľadom na to, že ostatné sú ešte väčšinou obývané. Po preskúšaní si na vlastnej koži, aké to bolo spať, pracovať, variť, prať a chovať prasiatka v takom prostredí sme zistili, že to bolo fajn a že vlastne ani nebol dôvod na to, aby pračlovek opustil jaskyňu a nasťahoval sa do paneláku.
slovákov zvyknutých sa šplhať s bicyklom okolo Krížnej a na Donovaly, je Ipeľská pahorkatina len veľmi mierne naklonená rovina. V Brhlovciach nás hneď značky prehľadne viedli do Tekovského múzea, kde je pár skalných obydlí sprístupnených pre verejnosť, vzhľadom na to, že ostatné sú ešte väčšinou obývané. Po preskúšaní si na vlastnej koži, aké to bolo spať, pracovať, variť, prať a chovať prasiatka v takom prostredí sme zistili, že to bolo fajn a že vlastne ani nebol dôvod na to, aby pračlovek opustil jaskyňu a nasťahoval sa do paneláku.Pokračujeme ďalej c
ez Čankov s prestávkou na ochutnanie hrozna – samorastu, ako sa pri návšteve vinárskeho kraja patrí, až do Krškian, kde hneď ako sme vstúpili do dediny, začala hrať v dedinských ampliónoch hlasná hudba. Naše potešenie, že povedomie o odvážnom klube SOM sa dostalo už tak ďaleko, že našu expedíciu vítajú domorodci, schladilo následné verejné blahoprianie dvom mladým Krškančanom k uzatvoreniu sviatosti manželskej. Išli sme aj okolo domu, kde sa konala svadobná hostina, ale vzhľadom na to, že nás nikto nepozval ďalej, sme sa rozhodli dať prednosť šlapaniu do pedálov smerom na Podlužany. Cestička bola príjemná, málo frekventovaná asfaltka s pekným výhľadom doprava na južné úbočia Štiavnických vrchov a doľava na dva komíny jadrovej elektrárne Mochovce. Cez Podlužany sme prefrčali rovno do Čajkova, kde sme intenzívne vnímali, že sme vo vinárskom kraji nielen vďaka uvítacej tabuli na začiatku obce, ale aj vďaka tomu, že celá dedina bola hore vo viniciach na vinobraní.
ez Čankov s prestávkou na ochutnanie hrozna – samorastu, ako sa pri návšteve vinárskeho kraja patrí, až do Krškian, kde hneď ako sme vstúpili do dediny, začala hrať v dedinských ampliónoch hlasná hudba. Naše potešenie, že povedomie o odvážnom klube SOM sa dostalo už tak ďaleko, že našu expedíciu vítajú domorodci, schladilo následné verejné blahoprianie dvom mladým Krškančanom k uzatvoreniu sviatosti manželskej. Išli sme aj okolo domu, kde sa konala svadobná hostina, ale vzhľadom na to, že nás nikto nepozval ďalej, sme sa rozhodli dať prednosť šlapaniu do pedálov smerom na Podlužany. Cestička bola príjemná, málo frekventovaná asfaltka s pekným výhľadom doprava na južné úbočia Štiavnických vrchov a doľava na dva komíny jadrovej elektrárne Mochovce. Cez Podlužany sme prefrčali rovno do Čajkova, kde sme intenzívne vnímali, že sme vo vinárskom kraji nielen vďaka uvítacej tabuli na začiatku obce, ale aj vďaka tomu, že celá dedina bola hore vo viniciach na vinobraní. Nás čakal ešte posledný stupák lesom v Sovej doline popri potoku Podlužianka, kde začínal náučný chodník Čajkovske bralie. Z toho sme prešli len tú polovicu, ktorá bola zjazdná na bicykli, pričom sme absolvovali ešte aj asi 200m dlhú pešiu etapu za účelom objavovania Malého bralia.
Ešte kúsok šlapania to bolo po horáreň Žuhráčka, odkiaľ po prestávke na otes
tovanie miestnej hojdačky (niektorí si trúfli hojdať sa aj bez prilby), sme pokračovali už len nádherným zjazdom po lesnej asfaltke do Devičian a odtiaľ rovnako nádherným zjazdom po lúčnej asfaltke naspäť do Bátoviec. To už bol akurát čas, kedy sa v tomto ročnom období zhasína vonku svetlo, tak sme spokojní, že sme to akurát stihli, zasadli do miestnej krčmy. Napriek tomu, že sme vo vinárskom kraji, tu žiadne domáce víno nemali, tak sme nakoniec úspešnosť expedície rozobrali pri posedení na kofole.
tovanie miestnej hojdačky (niektorí si trúfli hojdať sa aj bez prilby), sme pokračovali už len nádherným zjazdom po lesnej asfaltke do Devičian a odtiaľ rovnako nádherným zjazdom po lúčnej asfaltke naspäť do Bátoviec. To už bol akurát čas, kedy sa v tomto ročnom období zhasína vonku svetlo, tak sme spokojní, že sme to akurát stihli, zasadli do miestnej krčmy. Napriek tomu, že sme vo vinárskom kraji, tu žiadne domáce víno nemali, tak sme nakoniec úspešnosť expedície rozobrali pri posedení na kofole.
Naaa, teda. Presne tak to bolo. Az na to, ze sme museli na aute aj zastavit, lebo Hanka nechcela mat za golierom nic vlhke a teple. Darmo som ju presviedcal, ze som este neranajkoval, ze ju teda nic nebude tlacit. Maximalne tak hriat. Keby Majka nesoferovala ako pirat, tak sme aj nazad mohli ist cez Stiavnicu. Ale takto som im musel urcit inu trasu, s 10 km obchadzkou. Aspon som si konecne pospal.
OdpovedaťOdstrániť