Bola SOM v Nízkych Tatrách - časť 2.

... predošlá časť

... áno, áno, presne tak to bolo. Až na pár detailov...
Vysokí komisári SOM sa netrepali z BB, aby nám oznámili, že neprídu, ale preto, že takmer prídu. Ziaľ len na 1 deň a opačným smerom než my, teda len na Chopok a Ďumbier. Ja som trochu zvesila hlavu, lebo ako žena budem musieť bojovať zase sama a utrpela aj moja bodychtivosť, pretože som si myslela, že tým pádom nesplňame min. počtovú podmienku pre započítanie výletu do tabuľky túr.

Takže sme teda "pred tým obedom", o pol deviatej vyrazili. Po pár prejdených metroch telefonovalo ďalšie omeškané RI, že nejde s nami, ale tiež len na jeden deň a na Chopok a Ďumbier... Náladu som si musela zdvihnúť v hoteli Golf pri voňavej tráve, pardon káve, čo sa stretlo so všeobecným znechutením ostatných, i ked nakoniec prisadli. Bože Majka, prečo si nešla?

Obed a Alinom spomínaný telefonát ohľadom rezervácie nocľahov sme absolvovali hneď nad Páleničkou (1100m). Chatár Ďuri z útulne ma skutočne týždeň pred túrou ubezpečil, že ubytovanie sa u nich nerezervuje, ale že sa ešte nestalo, aby sa niekto nevyspal. No veď hej, spanie pod holým nebom 2000m nad morom v septembri je úžasná romantika. Ako už Alino spomenul, dostala som len mierny, nič neznamenajúci, rýchlo sa vytrácajúci výkyv dobrej nálady. Akonáhle sa spomenula možnosť, že by jeden z nás mohol ísť popredu zabezpečiť spanie, ukľudnila som sa úplne. No viac som nášho Vetroňa nevidela. Až večer, pri kartách. Ubezpečujem Vás, aj seba, že musel poriadne bežať, lebo inak by sme si my ostatní museli priznať, že sme len tlupa nepodarených slimákov a lunochodov. A to zase nie! Cesta bola síce náročná, ale aj my sme sa držali statočne. Náročnosť spočívala hlavne v niekoľkohodinovom strmom stúpaní, keď sme pod Krpáčovom z Črmného /635/ vystúpali na začiatok hrebeňa, Žiarsku hoľu /1844/. Po tento bod to nebolo obzvlášť očarujúce, i keď za zmienku stoja lesné plody, ktorých je tu ajajáj, ba až habadej. Niektorí členovia našej výpravy ich však trucovite ignorovali, akoby čučoriedky, černice, či brusnice mohli za to, že sme nevládali ani ústa otvoriť.

Prelez (inak sa to nazvať nedá) kosodrevinou bol skutočný záhul. Po ňom nasledovalo historické vyhlásenie istého popradčana v ľahu na skale (na tráve pri Bosorkách - 1710), že on už ďalej nejde a nech ho tu necháme čestne umrieť. Len Dávid akoby mal z kroka na krok viac energie. Lenže keď sme na Žiarskej holi vo výške s rozhľadom na pol Slovenska uvideli, čo nás ešte čaká, do očí sa začali tisnúť slzy a na tváre zúfalstvo ešte aj kamzíkom, ktorí na nás z neveľkej diaľy pozerali.

A tu zrazu, milí priateľlia, na Žiarskej holi, vo výške 1844 metrov nad morom, okolo pol štvrtej popoludní, ked sme pochopili, že už nič horšie nás nemôže postretnúť, zrazu skončili všetky mrzutosti našej veľkej expedície. Po Vetroňovom čierno-humorovom telefonáte, ked sme už boli psychicky pripravený dokonca aj na spanie pod holým nebom sa začala jedna nádherná, radostná a krásami prírody naplnená púť.

Mimochodom, mám jeden návrh, ktorý očakávam, že nebude braný vážne a síce, stanoviť novú funkciu PROVOKATER TURBO MAXIM TOTAL PROFESIONAL GRAND KUJÓN pre toho člena nášho spolku, ktorý sa od ostatných, pomalších členov odtrhe a následne ich potupne, formou esemesiek, informuje o svojich niekoľkohodinových náskokoch, úspechoch, dosiahnutých vrcholoch, ľahkom kroku, žiadnych pádoch a podobne. O jednom by som vedela ...

Fotogaléria

... predošlá časť