Bol SOM v Nízkych Tatrách - časť 1.

pokračovanie >>

Dátum: 6.-7.9.2008
Účastníci: Alino, Daniela BR, Dávid BR + hostia Robo a Marek z PP
Cieľ: Chabenec (1955)
Dĺžka trasy: cca 45 km
Prevýšenie: cca 1303 m
Najvyšší bod: Dereše 2003 m/Alino aj Ďumbier 2043 m
Trasa:
1. deň Tále, Krpáčovo, Žiarska hoľa, Skalka, Koltliská, Chabenec, útulňa pod Chabencom
2. deň útulňa, Chabenec, Kotliská, Poľana, Dereše, Chopok, Ďumbier, Trangoška
Fotogaléria

---

Spolok SOM dostal tento rok nové posily (Danku z BR a jej syna Davida) a hneď sa to prejavilo na forme a obsahu jeho doterajšieho zamerania. Vymysleli takú túru, na ktorú sa už ani bicyklom nechcelo. Vraj Chabenec. Nakoniec z toho bol aj Chopok, aj Ďumbier, aj Štefánička, ... ale čo budem vyratúvať, poďme po poriadku.

V základnom tábore na Dankinej chate na Táloch sme sa zišli v hojnom počte (5ks) už v piatok večer. 3xSOM a 2xRI (rôzne indivíduá). Upiekli sme slaninu, zahrali na píšťale (niekto zahral, niekto vraj trpel), rozdali sedmové karty a zaspali.

V sobotu, skoro ráno, nás zobudili dvaja vysokí komisári OSN, vlastne SOM (Provokatér Brave a Provokatér Great), ktorí nám prišli z BB osobne oznámiť, že neprídu. Chvíľu nám trvalo, kým sme rozospatí pochopili význam tohto posolstva, ale keďže sme zvyknutí na všeličo, rýchlo sme sa zorientovali, obliekli, najedli a začali si baliť ruksaky.

Časovú rezervu úspešne pohltili raňajky a obliekanie, takže sme na trať vyrazili takmer pred obedom. Prvú prekážku - neústupnú ochranku golfového ihriska sme oblafli obídením celého areálu. Za areálom sme zistili, že časová rezerva stále nie je úplne vyčerpaná, čo sa o nás už povedať nedalo, tak sme si sadli do reštiky na kávu. Keď už sa nám konečne začalo zdať, že zostávajúci čas na Chabenec bude dostatočná výzva aj pre trénovaného dostihového koňa, vyrazili sme na trať.

Prvý kopček za Krpáčovom naznačil, že nikdy nie je tak teplo, aby nemohlo byť teplešie, ani tak strmo, aby nemohlo byť strmšie. Vyzlečení do pol pása, s jazykmi okolo pása sme sa konečne dopracovali k prvej stravovacej prestávke.

Božské ticho, sprevádzané hlasným mľaskaním a tichým poprdávaním prerušil zrazu provokačný telefonát od kamaráta (tretieho RI), ktorý dobýjal Chabenec z opačnej strany. Vraj, či máme rezervované nocľahy, lebo útulňa je už teraz preplnená. V tej chvíli sme boli asi tak v 1/10 cesty. Reku, jasné, že máme, veď Danka-organizátorka má vždy šecko pod kontrolou. Lenže nemala. Jej týždeň starý pokus o rezerváciu bol vraj zmarený samotným chatárom, že sa nemáme báť, miesta je vždy dosť. Tak sme mu hneď zavolali, či platí jeho matematicko-logický výrok spred týždňa. Dozvedeli sme sa, že platí - len s miernymi obmenami. Kto skôr príde, ten skôr melie. A kto príde posledný, ten bude mlieť do rána .... zubami pred chatou. Vonku je vraj vždy miesta dosť. Niektoré členky nášho tímu dostali miernu mozgovú príhodu, spojenú s moreplaveckou nevoľnosťou a tak sa mi konečne podarilo ujať slova. Navrhol som vrátiť sa na Krpáčovo a okúpať sa v jazere. Tento návrh však ostal nedocenený a bol prebitý protinávrhom - vyslať jedného rýchleho kuriéra vpred, ratovať posledné voľné fleky v útulni. Neviem, prečo pri tom pozerali všetci práve na mňa, ale asi netušili, že aj toto je voda na múj mlejn.

A tak som neváhal a rozbehol som sa naznačeným smerom. Hovorím si, keď sa nenajem, aspoň si zabehám. Chvíľu sa mi motal popod nohy krpec David, ale po pár zátačkách som sa ho úspešne striasol a uháňal prériou sám, ... ako taký fták. Vpred, k šťastejším zajtrajškom! Vpred, k ubytovaniu pre každého občana! Vpred, k ... atd. Pred očami som mal v tej chvíli budúcnosť celej svojej krajiny. Préria sa však čochvíľa zmenila na prekážkovú dráhu a keď ma kosodrevina prinútila znížiť rýchlosť aj podvozok, prešla ma aj radosť z vlastenectva. Plazil som sa po štyroch, ako tuleň, dobrého pol kilometra. V ušiach mi hučalo, z nosa sa lialo, v hlave, na lakťoch a kolenách tlačilo, píšťalku trčiacu z ruksaka furt kdesi zachytávalo. Uvedomil som si, že nemôžem tak rýchlo meniť nadmorskú výšku, keďže krvný tlak sa nestíha prispôsobovať. Musel som spomaliť, vody sa napiť, pookúňať. Videl som krásne výhľady, hmlu, aj slnko, kamzíky, aj havrany, trávnaté masívy, aj skalné bralá. Ako dobre, že idem sám, pomyslel som si, utierajúc si sopeľ do rukáva a kochajúc sa tichou prírodou. Hlavne Kotliská mi utkveli v pamäti, ešte teraz ich mám pred očami.

Na útulňu som nakoniec dorazil s bohatou časovou rezervou, vyzul sa a ... odpadol. Ked som sa prebral, zaplatil som za všetkých plnú sumu aj s tringeľtom, s chatárovým prísľubom rezerváce nadštandardných miest a zavolal zvyšku družiny, aby som sa dozvedel, že sú stále len v 1. tretine trasy. Tak som sa nagulášoval, napivoval, pospal, posedel, znovu napivoval, znovu pospal, až konečne dorazili zvyšky pelotónu. Podľa ich ksichtov som poznal, že dnes budem mať v kartách šťastie. A tak aj bolo. Hned, ako sa najedli som rozdal sedmu a vyhrával jeden rum za druhým, až kým chatár nevyhlásil o 21:30 hromovým hlasom celozávodnú večierku. Vtedy začalo zaujímavé delenie lôžok, podľa priezvisk. Najprv sa pridelili postele. Potom prístelky. Potom matrace. Naše mená stále neodzneli. Mrkol som sprisahanecky na partiu a šepkám, určite má pre nás oddelenú izbu, len to nechce pred osatnými prezradiť. Rozdala sa už aj polovica stolov, ked zrazu zanelo "Haviarovci"! Tu! Kričím a naťahujem ruku pre kľúč od apartmánu. Zarastený zálesák však ukázal rukou na ošarpaný stôl v kúte miestnosti s lavicou a hovorí, "to je vaše"! Kukáme po sebe ako puci, ale rum a únava urobili svoje a tak sme sa na tie drevá len zvalili a pospali ako zaklatí.

Fotogaléria

pokračovanie >>