O Festivale na lúkach v Zaježovej som počul už dávnejšie a párkrát som tade počas festivalu aj prechádzal ale cielene a naplno som sa ho zúčastnil až tento rok. Vplyv na to mali 2 veci - hmlistý zámer použiť neďalekú Zaježku na otestovanie zaprášených bicyklov a zanedbávaných bicykliarskych zručností Zuzy a Miňa a nakoniec sa do toho pridala aj ich pracovná povinnosť byť tam za Návrat.
Takže všetko do seba zapadlo, ako myš do Zuzinho budhistického klepca a prípravy mohli začať. Prípravy spočívali hlavne v tom, že sa nič neplánovalo a všetko priebežne menilo. Mám pocit, že sme sa v tejto kompetencii všetci traja našli, alebo si ona našla nás, to treba ešte vedecky preskúmať, lebo doteraz tak vyzerali všetky výlety, akoby to ich hlavným cieľom a našim koníčkom bolo. Prejavuje sa to napr. tak, že niekto navrhne nejakú blbosť a ostatní povedia dobre. O chvíľu ho prebije ďalší novou blbosťou a toto sa opakuje asi tak 5x za pol dňa, takže na konci, sediac v neznámej krčme už nikto nevie, kde sme, ako sme sa tam dostali a kde sme vlastne chceli byť. Má to výhodu, že sa môžme skoro celý deň čudovať. Táto voľnočasová aktivita nie je vôbec na zahodenie, lebo deň pri nej ujde ako voda a človek sa nemusí starať o zábavu a dobrodružstvo. Nevýhodu to môže mať takú, že aj na čudovanie môže organizmus získať časom rezistenciu a potom sa už nečuduje ničomu.
Tentokrát som sa napr. nečudoval kedy, koľkí a pokiaľ pôjdeme autom, či bicyklom a že všetko bolo nakoniec inak. Potom som sa nečudoval, že Miňo vybalil stan, ktorý sa nedal postaviť a furt sa klátil na jednu stranu, takže bol dobrý akorát na uskladnenie Zuzinej mrkvy a kapusty. Nečudoval som sa ani, že prišla búrka, že sme sa ocitli v akomsi veľkom stane s maďarmi, hrncami, zemákmi a moravskou šéfkuchárkou, ani že pivá, ktoré som nakúpil pre nás dvoch s Miňom, som musel nakoniec sám vypiť, keďže sme sa v tej tme nevedeli chvíľu nájsť. Nečudoval som sa ani koňovi, ktorý sa tváril rozmrzene, že mokne a keď som ho odviazal od plota a doviedol do maštale, tak už zrazu moknúť chcel a zvrtol sa na päte tak, že ma skoro do hnoja povalil. Ale čudoval som sa napr., ako to mohla Zuza s Miňom predvídať a potom som sa ešte čudoval v noci, keď Miňo zabudol chrápať.
Čudoval som sa tam ešte viackrát, aj bez súvisu so spomínanými 2 exotmi. Napr. že keď je tma a mám v sebe pár pív, každá okoloidúca "srnka" je nesmierne príťažlivá.
Alebo koľko sympatických mladých rodín s úplne malými batoľatami, zavesenými v plachtách okolo krku tam dokáže 3 dni v pohode pod stanom, v teple, na slnku, či po tme bez elektriky, s nedostatkom vody na umývanie, latrínami a neustálym bubnovaním, ozývajúcim sa zo všetkých strán existovať. A batoľatá ticho, akoby ich zabil, ešte sa aj drzo usmievajú.
Alebo ako neuveriteľne dobre znie bubnovanie s veľa bubnami, keď sa zohrajú.
Alebo ako dlho sa dá tancovať na jeden rytmus a že keď je veľké humno, tak môže pršať aj celú noc.
Alebo ako dlho sa čapuje pivo do 7-decových zaváraninových pohárov a že len čo má človek vytúžený plný pohár v hrsti, treba sa znovu postaviť na koniec radu, pretože kým príde na rad, jazyk mu znovu visí po kolená a sliny tečú po gaťkách pred ním čakajúcej.
Alebo ako dobre chutí likér z kozieho mlieka a ako pekne voňajú kadejaké buriny, napr. dúšky jeho matere, keď sa spí vonku na hrebeni, pri ohni.
Ďalej, ako pekne znejú uspávankové mantry a ako dokáže byť ich učiteľka úprimne štastná a radostne sa na celý svet okolo seba v jednom kuse usmievať a popri tom stihnúť ešte aj svoje zahnojené decko poprebaľovať.
Ďalej, čo si o nás ľuďoch myslia kone, prečo sa k nám správajú, ako sa správajú a že aj ten kôň je len človek a má jedňi nerwy. A ešte, ako pekne vie o nich tá sympatická "lektorka" vyprávať, netváriť sa pritom mudrlansky ale prirodzene nás vyzývať k tvorbe obsahu jej "prednášky". A to ešte namiesto koňa mala ako figuranta somára.
Nečudoval som sa však tomu, že som sa ráno čudoval, prečo som sa vonku na hrebeni pod holým nebom nevyspal, keď som si večer ľahol k vatre s cca 15-imi bubnami, tancujúcej a nejaké africké bojové pokriky spevajúcej partii. Ani tomu, že som im ráno, kolo 8:00 namiesto "dobré ráno" zakričal "bodaj by vám ťie hnáty odhňili"! Ale aj to bolo zbytočné, lebo tí boli schopní 24 hodín v kuse aj hlavami do bubnov trieskať :-)
Asi najviac som sa čudoval, aký úžasný zážitok nám dokázala vyrobiť mladá partia maďarov a maďariek na workshope zvanom "Zvukový kúpeľ", pri ktorom sme ležali v lese pod stromami na zemi, so zatvorenámi očami a oni nás predviedli hodinovou relaxáciou s viachlasovým spevom, cvrlikaním, čvirikaním a rôznymi zvukmi. A potom druhú hodinu to učili robiť aj nás. Tak to bola bomba, to by som bral aj 4x do mesiaca. A to prišli bez tankoch, stopom až z hen, ďalekej Pešti. Máme sa my veru ešte čo-to od maďarónov učiť.
Tentokrát som sa napr. nečudoval kedy, koľkí a pokiaľ pôjdeme autom, či bicyklom a že všetko bolo nakoniec inak. Potom som sa nečudoval, že Miňo vybalil stan, ktorý sa nedal postaviť a furt sa klátil na jednu stranu, takže bol dobrý akorát na uskladnenie Zuzinej mrkvy a kapusty. Nečudoval som sa ani, že prišla búrka, že sme sa ocitli v akomsi veľkom stane s maďarmi, hrncami, zemákmi a moravskou šéfkuchárkou, ani že pivá, ktoré som nakúpil pre nás dvoch s Miňom, som musel nakoniec sám vypiť, keďže sme sa v tej tme nevedeli chvíľu nájsť. Nečudoval som sa ani koňovi, ktorý sa tváril rozmrzene, že mokne a keď som ho odviazal od plota a doviedol do maštale, tak už zrazu moknúť chcel a zvrtol sa na päte tak, že ma skoro do hnoja povalil. Ale čudoval som sa napr., ako to mohla Zuza s Miňom predvídať a potom som sa ešte čudoval v noci, keď Miňo zabudol chrápať.
Čudoval som sa tam ešte viackrát, aj bez súvisu so spomínanými 2 exotmi. Napr. že keď je tma a mám v sebe pár pív, každá okoloidúca "srnka" je nesmierne príťažlivá.
Alebo koľko sympatických mladých rodín s úplne malými batoľatami, zavesenými v plachtách okolo krku tam dokáže 3 dni v pohode pod stanom, v teple, na slnku, či po tme bez elektriky, s nedostatkom vody na umývanie, latrínami a neustálym bubnovaním, ozývajúcim sa zo všetkých strán existovať. A batoľatá ticho, akoby ich zabil, ešte sa aj drzo usmievajú.
Alebo ako neuveriteľne dobre znie bubnovanie s veľa bubnami, keď sa zohrajú.
Alebo ako dlho sa dá tancovať na jeden rytmus a že keď je veľké humno, tak môže pršať aj celú noc.
Alebo ako dlho sa čapuje pivo do 7-decových zaváraninových pohárov a že len čo má človek vytúžený plný pohár v hrsti, treba sa znovu postaviť na koniec radu, pretože kým príde na rad, jazyk mu znovu visí po kolená a sliny tečú po gaťkách pred ním čakajúcej.
Alebo ako dobre chutí likér z kozieho mlieka a ako pekne voňajú kadejaké buriny, napr. dúšky jeho matere, keď sa spí vonku na hrebeni, pri ohni.
Ďalej, ako pekne znejú uspávankové mantry a ako dokáže byť ich učiteľka úprimne štastná a radostne sa na celý svet okolo seba v jednom kuse usmievať a popri tom stihnúť ešte aj svoje zahnojené decko poprebaľovať.
Ďalej, čo si o nás ľuďoch myslia kone, prečo sa k nám správajú, ako sa správajú a že aj ten kôň je len človek a má jedňi nerwy. A ešte, ako pekne vie o nich tá sympatická "lektorka" vyprávať, netváriť sa pritom mudrlansky ale prirodzene nás vyzývať k tvorbe obsahu jej "prednášky". A to ešte namiesto koňa mala ako figuranta somára.
Nečudoval som sa však tomu, že som sa ráno čudoval, prečo som sa vonku na hrebeni pod holým nebom nevyspal, keď som si večer ľahol k vatre s cca 15-imi bubnami, tancujúcej a nejaké africké bojové pokriky spevajúcej partii. Ani tomu, že som im ráno, kolo 8:00 namiesto "dobré ráno" zakričal "bodaj by vám ťie hnáty odhňili"! Ale aj to bolo zbytočné, lebo tí boli schopní 24 hodín v kuse aj hlavami do bubnov trieskať :-)
Asi najviac som sa čudoval, aký úžasný zážitok nám dokázala vyrobiť mladá partia maďarov a maďariek na workshope zvanom "Zvukový kúpeľ", pri ktorom sme ležali v lese pod stromami na zemi, so zatvorenámi očami a oni nás predviedli hodinovou relaxáciou s viachlasovým spevom, cvrlikaním, čvirikaním a rôznymi zvukmi. A potom druhú hodinu to učili robiť aj nás. Tak to bola bomba, to by som bral aj 4x do mesiaca. A to prišli bez tankoch, stopom až z hen, ďalekej Pešti. Máme sa my veru ešte čo-to od maďarónov učiť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára