13 mája 2014

Utekanie chotárom

Podujatie je súčasťou Marathon BB Tour a pôvodne ho SOMa®I plánovali ignorovať, lenže 2 dni pred štartom sa do toho priplietla jedna stará mladá známa a provokovala dovtedy, kým som prihláškou na pretek nepotvrdil, že moje členstvo v spolku SOMa®I nie je náhodné. Keďže som nič netrénoval a na deň preteku mal naplánovanú aj 2-dňovú túru do Veľkej Fatry, upokojovalo ma, že aspoň budem mať motiváciu rýchlejšie utekať, aby som stihol jedno aj druhé.

Na štart som sa dostavil nečakane včas, takže som sa stihol aj prezliecť, prezuť a poradiť, kade utekať, keď začnú strieľať. Potešilo ma pár známych tvárí a rozľútostilo, že nemám to ich krásne červené tričko s logom a nápisom "Marathon BB Team". Nuž ale, oni zase nie sú takí SOMa®I a tričká si museli zaslúžiť poctivými tréningami. Alebo vlastne tým pádom sú? Najviac sa mi páčilo tričko s číslom 418.

Ja som mal žlté tričko, čo tiež nie je málo (športuznalí, hoci z inej disciplíny na mňa pozerali s rešpektom už na štarte) a na ňom číslo 360 - všetko moje šťastné číslice. Číslo 0 nemusím nikomu zvlášť predstavovať, na pretekoch ho mám najradšej, najlepšie ma vystihuje. Čísla 3 a 6 sú priam geniálne, stačí ich vhodne spočítať, skombinovať a dostávame sa k číslu 69. Žiadnemu športovcovi asi nemusím vysvetľovať radosť z pohybu pri tomto feng-shui. Navyše, farba čísla mi ladila s farbou trička, takže všetky hviezdy a znamenia boli na mojej strane.

Hneď, ako zaznel výstrel som začal hľadať únikovú cestu, ale dav ma začal unášať vpred a moja premyslená stratégia zobrať to skratkou vzala za své. Zavesil som sa teda na päty starému známemu (na foto biely vpredu), na moje sa zavesila mladá známa (na foto v šiltovke) a utekali sme o 106 s ostatnými. Po nejakom čase ma omrzelo dávať pozor na päty predo mnou bežiacich slimákov a rozhodol som sa zmeniť tempo. Tu vidno, ako všetkých predbieham (deviaty zľava).

Po krátkom čase som dobehol ďalších notoricky známych bežcov (na foto dvaja zľava, ktorí nakoniec vyhrali svoju kategóriu) a zisťoval, na aký čas bežia tých 8 km, či sa na nich zavesiť a zapnúť autopilota. Čas vyhovoval, tak som zavesil.

A dobre som urobil, mali prehľad. Na akejsi križovatke na nás kričia usporiadatelia, že "2 kilometre!". No dobre, ale "pred nami alebo za nami?" kričím im nazad. Pozreli na seba, na mňa, znovu na seba, prevrátili oči, odpovede som sa nedočkal. "Do cieľa, somár", hovoria mi láskavo moji starkí. "A to ako viete?", pýtam sa, "že som aj Somár?". Kukli na seba podobne, ako tí predošlí a potichu radšej prešli do vzdialenejšej koľaje. No dobre, verím vám, čo som, to som, hodinky nemám, dží-pí-es, tepomat a rôzne káble so sebou nenosím, ledva mi šnupticheľ vošiel do teplákov a keď utekám, nemám čas špekulovať a rátať. Jedno však viem, že ak sú to už len 2 km, ... a zmizol som za najbližšou zákrutou.

Hrdý na seba, ako mi ide som si zrazu všimol, že ma začínajú predbiehať rôzni týpkovia, ktorí ani nevyzerali, že melú z posledného. Začalo mi vŕtať v hlave, čo doteraz robili, kde sa zašívali? Žeby len chceli kilometer pred cieľom spoluobčana nasrať? Všetko je možné, také jsme to dělávali. Žiaľ,viac sa mi už pridať nedalo, skôr naopak.

Keď ma po ďalšom polkilometri začal predbiehať týpek, ktorý vyzeral ako Adonis a Rambo v jednom, som sa už napajedil ... a vykašlal naňho. Spomalil som na svoje tempo a radšej sa sústredil na sledovanie základných životných funkcií. Zrazu sa však pred nami objavila cieľová rovinka a to asi nečakal ani Rambo. V okamihu som zmobilizoval posledné zvyšky plynov a vytrielil za ním, čo mi para stačila. Už - už som ho mal v hrsti, keď si ma zrazu vedľa seba všimol a začudovane z neho vyšlo "to čo je?!. Nemal si byť náhodou kilometer za mnou?" Nie, nemal. A nemal som náladu s ním ani diskutovať, radšej som ešte o štipku pridal. Lenže o štipku pridal aj ten ironman a bol som znovu tam, ... kde predtým. Znovu som teda ešte o štipku pridal, tentoraz už fakt poslednú a ten Feidippidus urobil to isté. Chvíľu som mal dokonca pocit, akoby chcel niečo reklamovať. Do cieľa sme sa vrútili, ako rusi na Krym, diváci okolo skandovali, vykrikovali všakovaké heslá, televízne štáby nestíhali kamery otáčať, reportéri diveli. Veľká sláva to bola, no. Ale skrátim to, Rambo vyhral o prsia, predsa len ich mal väčšie a mne sa ušlo pekné 12. miesto v mojej kategórii. 

Neskôr som pochopil, že takých Rambov bolo na trati viac, mali biele čísla a bežali svoj dlhší okruh 12,5 km. Vyštartovali skôr a postupne nás dobiehali. Tento si pri mne aspoň prišiel na svoje a na pár sekúnd snáď vylepšil aj čas.

Po preteku som sa ponáhľal domov a večer na hrebeňovke si prečítal sms od svojej mladej známej, že som tam zabudol bagetu, jablko, tyčinku a celý obed, kvôli ktorým som to celé vlastne absolvoval. Nuž, stáva sa, v tej chvíli som však mal už v sebe dobre upečenú slaninu a pár slivovíc od chatára Stana z Limby.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára