Na štart som sa dostavil nečakane včas, takže som sa stihol aj prezliecť, prezuť a poradiť, kade utekať, keď začnú strieľať. Potešilo ma pár známych tvárí a rozľútostilo, že nemám to ich krásne červené tričko s logom a nápisom "Marathon BB Team". Nuž ale, oni zase nie sú takí SOMa®I a tričká si museli zaslúžiť poctivými tréningami. Alebo vlastne sú? Najviac sa mi páčilo tričko s číslom 418.
Ja som mal žlté tričko, čo tiež nie je málo (športuznalí, hoci z inej disciplíny na mňa pozerali s rešpektom už na štarte) a na ňom číslo 360 - všetko moje šťastné číslice. Číslicu "0" nemusím nikomu zvlášť predstavovať, na pretekoch ju mám najradšej, najlepšie ma vystihuje. Čísla 3 a 6 sú priam geniálne, stačí ich vhodne spočítať, skombinovať a dostávame sa k číslu 69. Žiadnemu športovcovi asi nemusím vysvetľovať radosť z pohybu pri tomto jing-jang. Navyše, farba čísla mi ladila s farbou trička, takže všetky hviezdy a znamenia boli na mojej strane.
Hneď, ako zaznel výstrel som začal hľadať únikovú cestu, ale dav ma začal unášať vpred a moja premyslená stratégia zobrať to skratkou vzala za své. Zavesil som sa teda na päty starému známemu (na foto biely vpredu), na moje sa zavesila mladá známa (na foto v šiltovke) a vlnili sme sme sa o 106 za ostatnými. Po nejakom čase ma omrzelo dávať pozor na päty predo mnou bežiacich a rozhodol som sa zmeniť tempo. Tu vidno, ako všetkých predbieham, resp. tak nejak podobne som bežal aj ja, tiež som mal žlté číslo.
Po krátkom čase som dobehol ďalších notoricky známych bežcov (na foto dvaja zľava, ktorí nakoniec vyhrali svoju kategóriu) a zisťoval, na aký čas bežia tých 8 km, či sa na nich zavesiť a zapnúť autopilota. Tempo vyhovovalo, tak som zavesil.
A dobre som urobil, mali prehľad. Na akejsi križovatke na nás kričia usporiadatelia "2 kilometre!". No dobre, pomyslel som si, ale "pred nami alebo za nami?" kričím im nazad. Pozreli na seba, na mňa, na seba, prevrátili oči, odpovede som sa nedočkal. "Do cieľa, somár", hovoria mi láskavo moji starkí. "A vy odkiaľ viete, že som Somár?", pýtam sa ich. Kukli na seba podobne, ako tí predošlí a nenápadne prešli do druhej koľaje.
No dobre, verím vám, čo som, to som, hodinky nemám, gps, tempomat a rôzne káble so sebou nenosím, ledva mi šnupticheľ vošiel do teplákov a keď utekám, nemám čas rozmýšľať. Jedno je však isté, ak sú to už len 2 km, tak môžem ... a zmizol som za najbližšou zákrutou.
Hrdý na seba, ako mi ide som si zrazu všimol, že ma začínajú predbiehať rôzni týpkovia, ktorí vôbec nevyzerali, že melú z posledného. Začalo mi vŕtať v hlave, čo doteraz robili, kde sa zašívali? Žeby len chceli kilometer pred cieľom spoluobčana nasrať? Všetko je možné, také jsme to dělávali. Žiaľ,viac sa mi už za nimi pridať nedalo, skôr naopak.
Keď ma po ďalšom polkilometri začal predbiehať týpek, ktorý postavou vyzeral ako Adonis / Rambo v jednom, som sa už napajedil ... a vykašlal naňho. Spomalil som na svoje tempo a radšej sa sústredil na sledovanie základných životných funkcií. Zrazu sa však pred nami objavila cieľová rovinka a to asi nečakal ani Rambo. V okamihu som zmobilizoval posledné zvyšky plynov a vytrielil za ním, čo mi para stačila. Už už som ho mal v pasci, keď si ma zrazu všimol a začudovane z neho vyletelo: "To čo je?!" Ale nemal som náladu s ním diskutovať, radšej som ešte o štipku pridal. Lenže o štipku pridal aj ten ironman a bol som znovu za ním. Znovu som teda ešte o štipku pridal, tentoraz už fakt poslednú, lenže ten Feidippidus urobil to isté a chvíľu som mal dokonca pocit, akoby chcel niečo reklamovať. Do cieľa sme sa vrútili, ako rusi na Krym, diváci okolo skandovali, vykrikovali všakovaké heslá, televízne štáby nestíhali kamery otáčať, reportéri diveli. Veľká sláva to bola, no. Ale skrátim to, Rambo vyhral o prsia, predsa len ich mal väčšie a mne sa ušlo pekné 12. miesto v mojej kategórii.
Neskôr som pochopil, že takých Rambov bolo na trati viac, mali biele čísla (my žlté) a bežali svoj dlhší okruh 12,5 km. Vyštartovali skôr a postupne nás dobiehali. Tento si pri mne aspoň prišiel na svoje a o pár sekúnd snáď aj vylepšil svoj čas.
Po preteku som sa ponáhľal domov a večer na hrebeňovke si prečítal sms od svojej mladej známej, že som tam zabudol bagetu, jablko, tyčinku a celý obed, kvôli ktorým som to celé vlastne absolvoval. Nuž, stáva sa, v tej chvíli som však mal už v sebe dobre upečenú slaninu a pár slivovíc od chatára Stana z Limby.
Pozn.:
pôvodná fotogaléria bola premiestnená Googlom do neznáma, dodatočne nájdená dokumentácia tu: fotogaléria-1, fotogaléria-2 (dolu), fotogaléria-3, video-1 (reportáž STV), video-2, info.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára