Stránky

04 marca 2014

Intuitívna turistika alebo ako rozum okabátiť


Dátum: 1. - 2. marca 2014
Účastníci: Vetroň a Ivana - koncipientka na medzinárodný titul zo záhlavia webu
Cieľ: Útulňa pod Ďurkovou
Dĺžka trasy: nevedno
Prevýšenie: 660 m
Najvyšší bod: Ďurková 1750 m
Trasa: osada Magurka, sedlo Ďurková, útulňa Ďurková / kopec Ďurková, sedlo Zámostskej hole, Magurka.

Najprv, že ideme. Potom nejdeme, lebo počasie. Potom, že by sme aj mohli, lebo lepšie počasie. Lenže už nie je s kým, medzitým nová realita a veľa hodín. Tak ešte skúšam výstrel naslepo - Ivana, občasná turistka po námestí a priľahlých uličkách, vie však prekvapiť.

Bingo! Odvážne to dievča, hlavne netuší, čo sa skrýva pod slovom Ďurková o 15:00 na prelome februára a marca.

Rýchle zbalenie ruksaku, odvoz nastávajúcej vysokohorskej turistky z akejsi návštevy domov, aby sa pred túrou dôkladne osprchovala, dôkladne najedla, dôkladne zbalila ruksak a konečne sme mohli vyraziť :-) Hodiny ešte ani štvrtú poobede poriadne neodbili a my sme už v aute smer Tatry mali porátané, čo turistke doma ostalo: rukavice, návleky, čelovka, chleby. Nevadí, ja som mal pre istotu čosi dvojmo a namiesto chlebov mi ločkala vo fľaši voda, prežijeme.

Medzitým ešte telefonát chatárovi hore na útulňu, aké majú počasie a z ktorej strany odporúča vyjsť. Počasie nie je žiadne, resp. na žiadne sa vraj nedá pre hustú hmlu a svižný vietor dovidieť. Hm, opačujem info o hĺbke snehu a prešľapanosti chodníkov, snáď aspoň niečo pozitívne sa dozviem. Snehu vraj dosť z oboch strán, navyše 15-20 čísiel čerstvého, skialpy sa v pohode uživia a keďže chodníky zafúkané, tak aj snežnice. Aké skialpy, aké snežnice, šomrem, bagandže máme a pevnú vôľu. Skúšam ešte medveďologickú predpoveď, neverím, že niečo pozitívne z neho nevytrieskam. Vytrieskal. Medvede zalezené v brlohoch, trasú sa zimou ako osiky a nechcú vyliezť ani na klobásku.

Tak predsa! "Vidíš, netreba sa hneď vzdávať, vedel som, že niečo musí hrať aj v náš prospech.", vravím povzbudene Ivane. Hoci hlas z telefónu hneď dodal, že aj tak nám neodporúča ísť hore, že on by dnes určite nešiel. Áno, aj takto vyzerá zodpovedný chatár, ktorý dáva prednosť opakovanej tržbe, pred jednorázovou.

Hádžem si teda v hlave narýchlo kockou, či severný alebo južný výstup. Zvíťazil severný, lebo južným som už išiel a bola to celkom makačka aj bez snehu, hmly a vetra. Severný od Magurky nepoznám a dolu je vraj chata, snáď nám v nej domáci poradia, čo robiť alebo sa pridáme k nejakým tatry-znalým oneskorencom, ak budeme mať šťastie.

Poradili. Vraj išli včera hore po žltej a z hrebeňa sa vrátili nazad, bo taká hmla a prebáranie, že aj na snežniciach bolo ťažko. Môj tromf, že s GPS by sme v hmle zablúdiť nemali vyvrátili tým, že GPS mali aj oni. Že určite by dnes hore nešli, bez snežníc už vôbec nie a to sú skúsení turisti, fľochali na mešťanov úkosom.

"No super, čiže sme si urobili poldňový výlet autom do diery menom Magorka a teraz pôjdeme domov", hovorím Ivane so zlomeným hlasom aj srdcom. "Ale čoby, môžme sa predsa poprechádzať po dedine, kým sa nezotmie, veď je tu krásne", hovorí s romantickým úsmevom. "No dobre", zmierujem sa s osudom, "tak vystupuj, bo za chvíľu tma.". "A mám si zobrať aj ruksak?", pýta sa nevinne. "Načo by ti bol ruksak, veď za chvíľu sme nazad, tu ber moje rukavice, ideme teda aspoň k najbližšej hore", súrim. Svoj ruksak beriem, nechce sa mi z neho prekladať drobnosti potrebné po koniec dediny.

Za dedinou akási zelená značka a vyšľapaná stopa, kukám do GPS, kde to vedie ...na hrebeň. Toš reku, pome chvíľu po nej a keď sa začne stmievať, vrátime sa, navrhujem. Aspoň uvidíme, čo by nás čakalo, keby sme nedali na tie rady.

Zrazu sa ocitáme v polovici kopca, hmla nikde, ak nerátam pár poletujúcich chuchvalcov okolo vrchola, vietor nikde, zima mierna, stopa stále viditeľná, svetlo krásne, mäkké, ako za splnu, výhľady na horizont za chrbtom nádherné. I začalo mi vŕtať v kečke, reku, čo keby sme išli ešte kúsok hore, pokiaľ sa dá a potom sa uvidí? Alebo aj neuvidí, aľe veď máme čelovku a lampu z bicygľa, vracať sa nám bude dolu ľahko aj po tme.

"A čo môj ruksak v aute?! A spacák?! A kefka a prezlečenie a ... " začala koncipientka na medzinárodne uznávaný titul šípiť čosi neblahé. "Neboj nič", vravím, "všetko je ako má byť. To, že nemáš ruksak je v tejto chvíli výhoda. To, že sme nečakane natrafili na zelenú, ktorá hore ústi neďaleko sedla Ďurková a netrepeme sa po žltej, z ktorej by sme potom išli zafúkaným prebárajúcim sa hrebeňom nie je náhoda. A to, že si na vychádzke so mnou a nevieš, čo všetko to môže znamenať je v tejto situácii náš najväčší tromf", dodávam s úsmevom. "No dobre", pozerá na mňa srnkovo veriacimi očami. A tak postupne vymenúvam ďalších 20 výhod, ktoré by mohli nastať, ak nenastane niečo úplne opačné a strmý výšľap nám nenápadne krok za šmykom ubieha.

Jednou z nich je napr. aj skratka, ktorá nás práve odchýlila od turistickej značky a smeruje po polozafúkaných stopách nejakého, pravdepodobne už nebohého predchodcu, priamo na hrebeň. "Kukaj, akú obchádzku si ušetríme", ukazujem jej display môjho na maximum odzoomovaného GPS, aby všetko na ňom vyzeralo optimistickejšie. A keby náhodou padala lavína, utekáme sa skryť tuhľa nabok, za hrubý strom. A spacák ti na chate zoženiem", ukľudňujem ju, "alebo svoj ti dám, aj spodky, aj tričko, všetko mám dvojmo, neboj nič. Akurát kefku ti nepožičiam."

Aká to radosť chodiť na výlety s niekým, kto zbytočne nemudruje a nepoužíva rozum tam, kde by len prekážkou bol a zdržiaval, hovorím si v duchu a potom aj nahlas, aby som odvážnu súputníčku povzbudil.

"Ozaj vieš, kde je hranica medzi odvahou a somá®stvom?", pýtam sa koncipientky. "Kde?" počujem stratený hlas z tmy za mnou. "Neviem", hovorím, "ale asi nebude veľká, keď ju nevidno."


A tak sme brodili a šmýkali ďalšie výškové metre, až stopa pred nami úplne zmizla a ostali len hviezdy nad hlavou, zasnežený kopec, nejakých 200 výškových metrov na jeho vrchol a dvaja optimisticky naladení SOMa®I. Iva medzitým vzácny titul nevedomky obhájila a ja som jej ho v duchu rád slávnostne odovzdal. Aj keď mala svoje tempo, nevliekla sa, poctivo dodržiavala stopu, pitný režim a etiku, tj. nešomrala, žila prítomnosťou a nedala sa vyrušovať nejasnou budúcnosťou. Cca 70 m pod vrcholom som začínal mať dosť už aj ja, povrch bol na niektorých úsekoch fakt mäkký a striedavé prebáranie sa raz po kolená a hneď na to po vajcia trochu otravné. Ale našli sme si taktiku, ktorá to zmiernila. Namiesto šikmo po dvoch sme zmenili techniku na plazením priamo hore a onedlho sme obaja dosiahli vytúžený vrchol.

Zvyšok po hrebeni bol malina, vietor vyfúkal sneh tak, že skoro nič mäkké na povrchu neostalo, takže sme si vykračovali, ako po tom námestí, až po útulňu. Z opačného kopca sa približovali a ladne kľučkovali ďalšie svetielka, ako sme neskôr zistili skialpové. Bol to krásny, priam svätojánsky pohľad ...

... to be continued ... ak bude čas, lebo príchodom na chatu sranda len začala ... :-)

3 komentáre:

  1. Len píš píš píš ďalej, náčelník SOMa®I!!!!
    Teším sa na pokračovanie.
    Edo ZDZieblo

    OdpovedaťOdstrániť
  2. No konečne si napísal.
    Ma to celé taký lahký a skrytý erotický podtón.
    Teším na pokračovanie!
    Igor

    OdpovedaťOdstrániť
  3. príjemné čítanie :-)

    OdpovedaťOdstrániť