Okolo Oravskej priehrady

Dátum: 13.7.2011
Účastníci: Vetroň, Pyrenejka
Cieľ: preskúmať okolie priehrady, dostupné pláže a pobrežia
Dĺžka trasy: 68 km
Trasa: Slanická osada, Námestovo, Zubrohlava, Bobrov, Wincierówka, Wspólne, Piekarzówka, Jablonka, Chyžne, Soltystwo Nižne, CHKO Horná Orava, Trstená, Nové Ústie, Ústie nad Priehradou, Prístav, Slanická osada.
Fotogaléria

Čo vám budem hovoriť, bola to fuška. Z 10 rovných 9. Saigon, so všetkým, čo k tomu patrí. Džungľa, rieka Mekong, škrekľavé ftáky, divoké opice prezlečené za mierumilovné srnky, skryté hady,  diviaky, neviditeľné  aligátory, brodenie rieky, brodenie močarísk, predieranie sa vysokým tŕstím, hustými kroviskami, žihľavou po pás, lopúchmi po prilbu, trávou po vajcia, roje múch, komárov, ovädov, tlačenie bicyklov, prenášanie bicyklov, hľadanie bicyklov, hľadanie ciest a chodníkov, tvorenie chodníkov, hľadanie štátu, hraníc, nakoniec aj seba  ... Výsledok - dvaja preživší SOMaRI.

Začalo to tak, že v BB sme nasadli do auta a kým sme prišli po najbližšiu križovatku, zmenil sa cieľ cesty, namiesto do Banskej Štiavnice, na Oravskú priehradu. Pyrenejka sa ju už kedysi zastrájala preskúmať ale vraj nevydalo.

Priehradu sme nakoniec našli neďaleko Námestova, za kolibou Slanický dvor. Odparkovali sme, nasadli na bicykle a vydali sa hľadať cyklistické chodníky okolo priehrady. Naladil som svoje inteligentné GPS s IQ=0,5 koňa (pre zbehlejších 0,5 HP) a prvá slepá trasa bola na svete. Ako si to tak šviháme rýchlosťou  cca 3 km/hod. po hrboch a koreňoch pobrežia Baywatch, poza chrbáty unudených rybárov, zahalených do jarných pavučín, objavil sa pred nami krásny Ostrov škriekajúcich ftákov, obostretý tajomnou bažinou, z ktorej nebolo cesty späť. Nič sa nedalo robiť, len ju nejako obísť s tým, že na jej konci sa uvidí. Vošli sme preto do hustého lesa s tým, že na jeho konci sa uvidí. Les bol fuckt hustý, skoro nič sa nevidelo, ale zase nie až tak, aby sa cezeň dvaja SOMaRI nepredrali. Nakoniec sme v ňom objavili aj krásny, zelený, polozarastený, šťavnatý chodníček, na ktorom som sa cítil ako v siedmom nebi. Pripadal som si úplne ako v amazonskom pralese, do ktorého sa raz, na dôchodok vrátim.

Keď sme sa z lesa vymotali, v diaľke sme uvideli dedinu a poľnú cestu, ktorá sa rozdvojovala. Keďže bolo jasné, kde vedie ľavá, vybrali sme sa po pravej. Neprišli sme predsa testovať oravské asfaltky. Cesta viedla, ako vždy ... nikde. Na jej konci bola totiž rieka, ktorú bolo treba prebrodiť. Na rad prišli moje nové hrdé obojživelné sandále, ktoré nosím do jungle práve pre tento účel. Smelo som s nimi, tlačiac bicykel vošiel do rieky a za mnou vbehla aj Pyrenejka, tá s cyklo topánkami v ruke.

Na druhej strane nás čakala krásna, vyprahnutá ... konečná. Po krátkom prieskume nepriechodného lesa som predsa len našiel úzku štrbinku, cez ktorú sa doňho dalo, po napnutí pár svalov a konárov prešmyknúť. Bicykle sme však doňho museli vyšmariť obďaleč, lebo ... to sa aj ťažko vysvetľuje. Keď sme sa do toho lesa nakoniec vyštverali po lianách a koreňoch riečnych stromov vydali sme sa hľadať vyšmarené bicykle. Pyrenejka svoj našla hneď, ja trochu neskôr. Zvnútra ten les predsa len vyzeral trochu inak, ako zvonku, ale povedal som si, že bez bicykla neodídem. V lese sme si začali vytvárať malebnú cestičku popod lopúchy a rastliny rôzneho druhu. Keď sme sa z neho nakoniec vynorili, v záhrade jednej mnohodetnej rodiny (našťastie ešte slovenskej) a vypýtali sme si víza na prechod cez ich pozemok, dostali sme sa konečne na regulérnu dedinskú cestu.

Po nej sme prešli, cez pár dedín, ako Zubrohlava, Bobrov až k hranici s Rzeczpospolita Polska. Za hranicou, asfaltovo zrelaxovaní sme si povedali, že by to chcelo priblížiť sa viac k vode, kvôli ktorej sme sem prišli a nie onikať sa po ceste 2. triedy. A tak sme to zobrali skratkou cez lúku k priehrade. GPS ukazovalo pekné chodníky, hraničné stĺpy ukazovali jasnú hranicu a slnko ukazovalo, že do tmy ďaleko. Nebolo to však  nakoniec celkom tak. Tie chodníky tam zakresľoval asi asistent poľského pašeráka, polorozpadnuté hraničné stĺpy stavali kapráli Márie Terézie a slnko pálilo ako sprosté.  Skratka nemala konca-kraja. Postupne nám pod nohami mizli nielen koľaje ale aj pevná pôda, až sme sa ocitli uprostred rozbahneného čohosi, obkľúčení nepriechodnými kríkmi a  čudným, hrdzavo-čiernym potokom. Nazad sa nám nechcelo, prešli sme už hodný kus a tak prišlo znovu na hľadanie priesmyku. Moje nové sandále aj s nohami menili každým krokom farbu, od hrdzavo železitej, cez čiernu, až po krvavo červenú. Nakoniec to znovu vyriešilo prebrodenie tej úbohej imitácie Mekongu a po nejakých sto metroch aj nadobudnutie pevnej pôdy po nohami. Keby som sa tam nebodaj pošmykol, ako sa skoro aj stalo, tak po vstatí som zamaskovaný lepšie než prieskumník vietcongu.

Pyrenejkin rozum velil na ústup a obrat smerom k civilizácii, ja som však stále veril v dobytie priehrady v týchto, bohom zabudnutých miestach a tak intuícia zase raz zvíťazila nad rozumom. Po prelezení takmer celého toho rozmočeného chotára, vo vysokej tráve, stúpajúc nevediac kam a do čoho, pod nohami čvachtajúc ako v sude s kapustou, kľučkujúc popri kroviskách a jarkoch, tlačiac a prenášajúc bicykle, prepadávajúc sa do skrytých jám, nadávajúc na skryté hrbolce, keď som si všimol, že už aj komáre sa nám do ksichtov rehocú a srnky obďaleč krútia hlavami akoby v živote SOMárov nevideli, som sa zamyslel. My sa tadeto k tej priehrade veru neprebijeme. A ak aj prebijeme, môžme si tam rovno hroby vykopať, lebo do rána nás komáre zožerú. A tak som pristúpil na dočasný takticko-strategický ústup.

... pokračovanie ...

Neviem, čo znamená názov Wspólne, ale keď sme do obce vpadli, miestnym ostali sánky visieť, ako mne vajcia. Lenže mne z tepla a im buď z toho, z ktorej strany sme sa objavili alebo z nášho výzoru. To už neviem posúdiť, ale na pozdrav neodpovedali a deti hnali preč. Dvorčeky však mali pekne obriadené, viď foto.

Trochu sme sa ešte pomotali poza dedinu dúfajúc v rýchlu skratku na slovenské územie, žiaľ, iba čo sme naplašili miestnych rybárov, keď videli, ako si mútnym pohľadom premeriavame to ich nehybno-zelené, neprebroditeľné rameno. Ani len čln nám nechceli požičať, vraj nič také nemajú.

Tak sme sa vrátili do dediny a po asfaltke zamierili na Jablonku a Chyžné. V Chyžnom sme sa znovu vybrali k priehrade s tým, že GPS ukazovalo pekné lesné cesty, čím by sme sa vyhli Trstenej a urobili si konečne zaujímavý výlet popri vode. Prišla však najťažšia časť nášho výletu. Popisovať to tu nejdem, treba len veriť, že bola fuckt najťažšia. Všetko, čo bolo predtým, krát tri plus roje komárov, múch a ovadov, ktoré nám na tele vytvorili takmer nepriedyšnú čiernu vrstvu a na akékoľvek zaháňanie reagovali len posmešným úškrnom. Tu už sa nedalo zastaviť ani na vyčúranie, lebo ihneď obsadzovali akékoľvek voľné miesta na tele. Les bol síce pekný, ale celý sme ho prešli pešo, tlačiac bicykle, pretože pod nohami mäkko, mokro a krivo. Neviem koľko km sme to tade tlačili smerom na Trstenú, v každom prípade som pochopil, prečo ten blbý názov. Na konci nás čakala lúka s tŕstím, po slovensky močiar. Lepšie miesto na hranicu by nevymysleli ani v Severnej Kórei. Tu som sa už začal naozaj podozrievať, či sme sa trochu neprerátali. Aj slnko sa začalo kloniť k obzoru, aj my sme sa čoraz viac klonili k zemi, po civilizácii ani chýru ...jediné, čo nás neopúšťalo boli roje komárov, bicykle a čierny humor. Kľučkovali sme v tom močiari, ako Kajínek na úteku, hľadajúc pevnú pôdu pod nohami, modliac sa, aby bol hlboký max. po kolená, či oné, až sme zbadali poľovnícky posed na kraji lesa. Ten nás nakoniec zachránil. Popodeň išla pevná cesta, ktorá nás priviedla až na asfaltku. Na asfaltke som zistil, že mi niekde vypadol mobil, našťastie som ho našiel cca 200 m nazad, na poľnej ceste. Toľko šťastia v jeden deň, pomyslel som si a uháňal rozradostený po asfaltke k novým zajtrajškom.

Nakoniec sme sa stihli ešte za svetla aj v priehrade okúpať, za tmy dobre haluškami nagniaviť a vytešení, že sme to prežili, pokojne odšoférovať domov.