Ako SOMa®I Volovské vrchy pokorili

Dátum: 18.6.2011
Účastníci: Pyrenejka, Vetroň, Hanka a jej kumpáni
Cieľ: dôjsť do konca
Dĺžka trasy: 101 km
Najvyšší bod: 1140 m
Trasa: Rožňava, Krasnohorské Podhradie, Úhornianske sedlo, Úhorná, Smolník, Štós, Medzev, Jasov, Rudník, Zlatá Idka, ch. Erika, č. Katka, Idčianske sedlo, ch. Lajoška, Jahodná, Horný Bankov, Košice.
Fotogaléria


V polovici júna dostala Majka nejasnú chuť zúčastniť sa znovu Rudohorskej 100-vky, čiže ÉRCHEGYSÉGI 100-as, ktorú už raz absolvovala, i keď vtedy nie do úplného konca a tentokrát by sa vraj išlo na bicykli. Poslala k tomu aj motivačný článok, po ktorého prečítaní som neváhal a pridal som sa, pretože ženské výzvy mám rád :-) Nemôžete na nich totiž nič stratiť. Buď to zvládnete a tvárite sa, že ľavou zadnou, alebo to nezvládnete a radosť má ženské plemeno, že je silnejšie, čo tiež nie je na zahodenie :-) Na podujatie sa chystala znovu aj Hanka so svojimi bratislavskými pešochodnými kumpánmi, tá dokonca už tretíkrát.

Do základného tábora v Rožňave, starej nevetranej a nedýchateľnej telocvične ZDŠ za Tescom sme sa v piatok doťerigali autom okolo 23:00. Keďže všetci, okrem registračnej komisárky už spali, rozhodli sme sa nerušiť a uložili sme sa na chodbe pod oknom, čo sa nakoniec ukázalo, ako najvýhodnejší flek, pretože sa dalo otvoriť. Namiesto karimatky mi poslúžil vrchnák zo švédskej bedne, takže som noc prespal prehnutý, ako mača na krabici od topánok . Po čase dorazili aj blaváci s Hankou na čele a uložili sa vedľa nás. Keďže pešochodi ráno vstávali za tmy, dodnes poriadne neviem, kto to vedľa mňa odfukoval.

My, s Majkou sme vstávali v pohode až na brieždení, vedomí si svojej kondičky. Pred záchodmi nás oslovil akýsi nadupaný domorodec Imro, či plánujeme ísť až do Košíc a či sa k nám môže pridať. Po výsluchu a priznaní, že pozná cestu a už túto trať z veľkej časti prešiel sme ho samozrejme všetkými desiatimi brali, s vyhliadkou pokojného krútenia pedálmi, bez akéhokoľvek rozmýšľania, len kukania do blba. Nemyslím samozrejme na Imra, lebo ten sa ukázal, ako veľmi príjemný, trpezlivý a prispôsobivý spoločník. Dokonca sa s ním dali prebrať aj také fajnovosti, ako správcovstvo sietí, ojazdené autá a opravy bicyklov. Hoci druhú časť trasy išiel väčšinou vpredu sám a ja som sa snažil mať v dohľade zároveň predok aj zadok nášho trojčlenného pelotónu, na každej dôležitej odbočke nás počkal a vysvetlil, kde ktorá cesta vedie.

Podujatie bolo dobre pripravené, na štarte sme dostali teplý čaj a tyčinku a v tretine trasy aj občerstvenie vo forme rôznych chuťoviek, nátierok a syrov. Po ceste ma najviac zaujala obec Medzev, kde som si myslel, že sa za socializmu vyrábali elektromotory (a možno aj áno), no Imro mi pripomenul, že sa tam vyrobil hlavne Šuster, potom Zlatá Idka, kde sa po revolúcii vyrábali parné valce, kúpele Štós, kde síce nemajú termálnu vodu ale exportný ľuft (naozaj kvalita) a nakoniec cigánska osada, ktorá mi vždy pripomenie kus histórie - obľúbený feudalizmus a skanzen, ktoré už on-line nemám možnosť nikde vidieť ani zažiť.

Najťažší úsek nás čakal za Zlatou Idkou, kde bolo treba aj zosadnúť a tlačiť, bo hora vysoká. Hore nás však čakalo ďalšie občerstvenie v podobe gulášu a čaju. Odtiaľ už cestu do Košíc nepoznal ani Imro a odchod vlaku sa nezadržateľne blížil, takže veľa času na improvizáciu nezostávalo. Mali sme však z pekla šťastie, lebo sme tam stretli ďalšieho domorodého bike-turistu, ktorý sa ponúkol, že nás do Košíc doprevadí. S Majkou sme sa pre istotu dohodli, že mi dá kľúče od auta a ak bude prihárať, nebudeme ju čakať, ale páliť  s Imrom do KE, na posledný vlak a ním do Rožňavy k autu, aby sme nemuseli v Košicoch nocovať.

A ako povedala, tak aj bolo. Posledné kontrolné stanovište Bankov, ktoré som ja už chcel vzdať a ísť skratkou k vlaku sme nakoniec s Imrom preleteli ako gáfri, v živote som tak rýchlo v lese nefičal, až čudujem, že to moje staré gumy vydržali. Lebo samý koreň, skala, zátačka, zjazd, vlna, no proste len oči zažmúriť a spoliehať na Imra predo mnou, skúseného cyklomaratónca, že vie, čo robí. Občas som síce mal pocit, že nevie, hlavne keď sa z Jahodnej pustil dolu po zjazdovke, ale to som už po ňom neopakoval, nie som predsa opakovací papagáj :-)

Na Bankov sme nakoniec prišli tak rýchlo, že tam ešte neboli ani pretekoví komisári a nemal nám kto preukazy opičiatkovať. Nevadí, mali sme GPS so záznamom, keby niečo. Do Košíc na stanicu sme nakoniec  dotrielili cca 30 min. pred odchodom vlaku, lebo nebol čas ani na hodinky kukať, umyli sa na WC, kúpili lístky a začal som pátrať po Majke. Tá vlak nakoniec nestihla a vrátil som sa pre ňu o týždeň do Košíc na aute (srandujem, bolo to ešte v ten deň).

Imro mi po ceste vlakom z Košíc do Rožgňavy ešte poukazoval okolitú prírodu a porozprával, kde všade chodí bicyklovať. Najviac som mu závidel Zádielskú dolinu, ktorá už z vlaku vyzerala, akoby sa tam Vinetú s Oldšetrhendom narodili a preto sme si hneď sľúbili pokrvnú pomstu a návštevu, počas ktorej nám všetko, teda skoro všetko ukáže.

Potom mi ešte emailom poslal track z jeho GPS, žiaľ, nie som si istý, či som ho dobre spracoval a či sa mi ho podarí tu, v on-line Google Earth publikovať.... (nepodarilo, ak máte niekto nápad, ako na to, dajte vedieť).