Naša chuť objavovať nás tentoraz zaviala do končín trošku vzdialenejších od BB a tak sme sa v zostave Bohuš, Teo, Naďa, Majka a Hanka vybrali do Bešeňovej, aby sme si odtiaľ spravili bikový prechod Chočskými vrchmi z Liptova na Oravu a naspäť. Doviezli sme sa autíčkom na parkovisko pred Thermal parkom Bešeňová, ale na rozdiel od ostatných návštevníkov sme pred teplou vodou dali prednosť šľapaniu do pedálov. Naša prvá zastávka – dedinka Lúčky, nás zaujala nádherným 13m vysokým Lúčanským vodopádom, ktorý patrí medzi najvyššie na SR. Za to namiesto sľubovaných nádherných bielych lúčanských travertínov sme našli len zarastený kameňolom s pár šutrami stmavnutými vetraním. Ale veríme, že pod povrchom sú pekné :)
Nasledoval výšľap ku kúpeľom Lúčky, kde sme objavovali úžasné umelecké diela z travertínu, ako napr. dielo Stôl hojnosti, ktorý predstavoval kamenný stolík a na ňom položené zo 3 šutre. Vraj tie diela boli vytvorené umelcami, ktorých si pozval nejaký domáci mecenáš, živil ich 4 týždne, oni sa mohli flákať po okolí a potom svoje zážitky sprostredkovať vytesaním do kameňa. Škoda, že ich vysoko vyvinuté vlohy ostali nedocenené takými umeleckými diletantami ako sme my.
Po pár tradičných Bohušových kvízových otázkach sme pokračovali v ceste, po ľavej strane našu expedíciu sledoval majestátny Veľký Choč. V sedle nasledovala menšia obedná prestávka (kde sme opäť neunikli Bohušovmu testovaniu našich slabých vedomostí lúčanských zvykov) a zjazd do Osádky. Odtiaľ namiesto očakávanej pohodovej rovinky do Malatinej, nás zaskočil slušný stupák, ale za odmenu sme mali hore krásny výhľad na Oravu, Západné Tatry aj Malú Fatru. V Malatinej sme sa u jednej babky uistili, či ideme správnym smerom („Bešeňová? Aľe áno, to máte toť po rovinke“), a pokračovali sme asi 20% klesaním dolu kopcom, kde sme stretli sympatického pastiera kráv, ktorý nám prezradil, že huby budú rásť za 10 dní, lebo už to cítiť vo vzduchu, že presne na tomto mieste natáčali aj film Tri gaštanové kone a odporučil nám návštevu Liptovského hradu, lebo „jasnéee, to je rovinka, tam aj bicykľami v pohode vyjdete“. Nasledoval fakt slušný stupák po šotoline a následne výstup po turistickom chodníčku skoro kolmo hore (bicykle sme nechali dole uviazané, bo by sme ich tam nevyteperili ani náhodou). Výhľad z Liptovského hradu, resp. skôr z jeho ruiny fakt stál za to, ale poučenie dňa: Nikdy neverte Oravákom (radšej ani tým z Liptova), keď spomínajú rovinku, radšej si pripravte horolezecká laná.
Do Bešeňovej sme došli podvečer, slávne travertíny, ktoré sú v budapeštianskom parlamente aj v Paláci národov v Ženeve sme síce nenašli, ale za to sme sa pohostili bryndzákmi na Gazdovskom dvore s príjemnou obsluhou (jediná jej chyba bola, že nám nevedela povedať, kde tie bešeňovské travertíny sú) a cestou domov sme sa už len z auta smiali dažďu, ktorý mohol akurát tak len vymáčať bicykle na streche auta, ale už bez nás. :)
Veľmi pekne napísané, lepšie by som to ani ja nenapísal, presne vystihuje moje pocity a myšlienky. Ešte by sme mohli pre čitateľov doplniť, že ten Liptovský hrad alebo nazývaný aj Sielnický hrad alebo Starhrad patrí medzi najvyššie položené hrady v Európe (1000 m n.m) a pozoruhudné je, že ako hrad existoval len 200 rokov, potom už len ako ruina. Jeho koniec je smutný, pretože ani nevyhorel, ani zemetrasenie ho nezničilo, ale kráľ Matej Korvín ho dal do základov zbúrať ako dôsledok zrady župana Petra Komorovského, ktorému tento hrad raz daroval. Tento hrad je naozaj ťažko prístupný a nevyriešili sme záhadu odkiaľ naň viedla prístupová cesta. Zdá sa však že hradní páni museli byť zdatní "horolezci".
OdpovedaťOdstrániťNo, to mi je fakt luto, ze som prisiel o taketo krasy. Tie "rovinky" by som si zgustol :-) Super, ze mame dalsiu zdatnu autorku v partii, tesim na dalsie zapisky.
OdpovedaťOdstrániťCestu ste podla mna nenasli, lebo ju dal zburat ten sebechlebsky Maťo a kamene odviezt na 300 konskych dlzok od hradu.